po pismenku

Za socíku sa k nám dostalo málo filmov spoza opony ale ( neviem prečo ) francúzske mali výnimku. Svet bol iný ale mňa najviac oslovoval taký ten štandardný detail. Ráno vstanete, nikam sa vlastne neponáhľate a idete pod domom do kaviarne na rannú kávu, croissant a noviny. Mnohí dokonca sedeli pri tých malých stolíkoch na ulici. Tak toto som tým kapitalistom najviac závidel. U nás to bolo vlastne nepredstaviteľné. Ráno vstať a nikam sa neponáhľať? Mimochodom kde vlastne tí Francúzi pracovali? A vôbec, kto z nás mal pod bránou paneláku kaviareň s croissantom a novinami?

Občas sa sny plnia. Krátko po nežnej sme so ženou pracovali ako učitelia. Ráno o siedmej na neďalekej ulici otvárali holičstvo a v ňom aj takú mini kaviareň. Ešte bez croissantov a novín. Pár krát sme boli. Naše malé Francúzsko.  Holič dlho nevydržal, vytlačil ho iný mladý kapitalista. S drogériou alebo autosúčiastkami.

Dnes sa zobúdzam v bratislavskej izbe na bratislavskom sídlisku na bratislavskom dlho dielovom kopci. Ráno sa nikam neponáhľam. Pracujem popoludní. Pod našou bránou je trafika aj čajovňa. Tú ale otvárajú popoludní a hoci čajíky mám rád vo francúzskom filme ráno do čajovní nechodili. Pred rokom postavili oproti nový barák. A pod ním je kaviareň. Na názov si ani nespomeniem. A pritom tam chodím v podstate každé ráno. No - ráno. Po desiatej. Na cappuccino. Noviny. Grepový tonic. A občas aj ten croissant. Ten majú len balený a len občas. Vo francúzskych filmoch bol úplne iný. Občas to zjednoduší pohľad do zrkadla. Ďalší croissant vlastne nepotrebujem. Cappuccino môže byť. Občas je v ňom priveľa mlieka a kávy len na dva hlty, občas naopak. Servírky sú milé. Poznajú ma a vedia čo si dávam. Dokonca tam pijem ten tonic. Ten nepijem nikdy a nikde, len v tej jedinej sídliskovej kaviarni. Vo francúzskych filmoch to tiež tak bývalo. Servírka sa opýta – ako vždy? Vy len kývnete hlavou. S tým tonicom ( uff, žena sa nepoteší ) sa to teda začalo tak, že som si ho dal raz a ešte raz a teraz by som vlastne už musel meniť tú filmovú atmosféru. Tak cappuccino a tonic. Ako vždy.

A noviny. Tie majú každé ráno (ja viem, že o desiatej - jedenástej  nie je úplné ráno) pripravené na pulte. Okrem hospodáriek všetky. Tak deň začínam bulvárnym prehľadom a pokračujem mienkotvorbou.  Stolík na ulici síce nie je, croissant – však viete, káva – žiadna sláva a na tonic radšej zabudnite. Ale je to moja ranná kaviareň v ktorej sa ma opýtajú či tak ako vždy a vedia, že cappuccino pijem bez škorice. V sobotu ak prídem priskoro skočia kúpiť noviny. Je to môj bratislavský francúzsky film. Doma na východe ho mám tiež, ale to musí mať žena ráno voľnú hodinu. Má ju trikrát do týždňa.