Mám problém s časopismi. Čo sa dá čítať. To riešim vždy keď cestujem vlakom. Úprimne, občas je to neriešiteľný problém. Kupujem Krásy Slovenska. Roky a vždy som nadšený ( naposledy skvelý rozhovor s Homolovou a celá Kremnica s okolím). Ale je to len dvojmesačník. Občas Históriu a Historickú revue. Jedna je o dosť horšia ale nikdy si neviem spomenúť ktorá, takže to vlastne až taký šialený rozdiel asi nebude. Ešte sú tu Tatry. S tým istým dvojmesačným problémom. A tam končím. Týždenníky. Občas .týždeň. Ale len občas. Nie je to úplne to moje. Občas je ( kauza Cervanová ) a občas nie ( katolicizmus ). Bodka. Výber sa skončil. Všetko ostatné je zúfalstvo a už radšej ani nerobím pokusy. Lúštim sudoku.
U svokrovcov v garáži mám skriňu plnú starých časopisov. Vychádzali za socializmu alebo tesne po. Jedna krabica je darom od priateľky. Pôvodne iba uschovala, neskôr darovala. Je plná Mladých světov zo 68-eho, Výběr a Literární Listy, potom už len LL a Listy. A ešte 100+1 a Revue svetovej literatúry – to je dokonca dlhšie ako len dvojročné obdobie. Listuje sa v nich biedne. Ten papier za veľa nestál ale čítať sa to dá stále. A dobre čítať.
Potom sú tam moje vlastné objavy. Začiatkom 70-tych som ešte nečítal a potom dlho čítal nečitateľné. Moje objavy sú z konca 80-tych. V kaviarni pri univerzite ( asi to bola skôr piváreň ) sme s priateľom sedávali každý štvrtok ( do našej trafiky chodil vo štvrtok a tie tri kusy sa predali okamžite, kto kupoval ten tretí dodnes neviem ) nad Literárnym týždenníkom. Stále bol socializmus, ale na východe už perestrojka a glasnosť. To neznamená, že v tých novinách bola. Alebo, že to boli úplne glastné noviny, ale zrazu tie slovíčka dávali zmysel. A zrazu tam boli mená, ktoré vlastne neboli. A boli tam najlepšie portrétové fotky aké som do tých dní videl. Krk za to nedám ale nebol to Tibor Huszár? Potom po revolúcii to pokračovalo ale viem, že prišiel deň, keď som Literárny vymenil za ten druhý - Kultúrny. Mimochodom nedávno som si tie noviny ( literárne ) kúpil a bolo to smutné čítanie, aj tie fotky boli zúfalé. Kultúrny život sa dal čítať ešte dlho a potom sa už tiež nedal čítať. V inej krabici mám odložený Dialóg. Oranžová hlavička. Ak si dobre spomínam bolo to o divadle. Bolo po novembri a tomuto dvojtýždenníku holdovala moja polovička (mimochodom, ani ona nemá dnes čo čítať).
Poličky v tej skrini vypĺňajú Slovenské pohľady. Rôzne ročníky ale je medzi nimi aj to úžasné ( ešte predrevolučné ) číslo s Tatarkom. Písačky. So ženou ( vtedy ešte nie ) sme boli akurát v Tatrách. V takej podnikovej ubytovni, ktorú nám vybavil priateľkin otec. Bola tam kúpeľňa s vaňou a isto modrými kachličkami a izba s tým najklasickejším bukasovým internátnym zariadením. A s nami tatarkovské pohľady. Uľa. Ženu to dostalo hádam viac ako mňa a to, čo sa stalo s Tatarkom, teda jeho knihami po nežnej bolo pre nás až zúfalo neskutočné. České preklady nás až tak neoslovili a tak dlho sa čakalo na čokoľvek normálne, že čaro tej tatranskej izby sa skončilo. Nefunguje. Dnes máme v knižnici niektoré jeho knižky ale pri sťahovaní do nového bytu sme si brali hádam len dve. Ak vôbec. Myslím, že tie Pohľady ale zo skrine vyberiem a predsa len presťahujem. Aby som sa vrátil. Po rokoch som začal ľutovať peniaze pri každom nákupe SP. A dnes už ani neviem či ešte existujú. To jedno číslo ( samozrejme, že ich bolo viac ) však stálo za to.
Je tam ešte zopár Romboidov a Dotykov ale tie tam sú len tak. Bez spomienok. Dotyky boli zlé vždy. Ešte Javisko bol dobrý časopis, ak ste pravda hrávali študentské divadlo alebo ho aspoň mali radi. Hudobných som si zopár tiež odložil. Gramorevue. Škaredé novinky s normálnymi novinkami. A neskôr Rock Pop Jazz ( tak sa myslím volali keď začínali ). To boli pre zmenu krásne noviny, tie ich prvé ročníky. Veľký novinový formát, tvrdý papier a čiernobiela tlač. A zrazu iná hudba ako Populár-na. Dnes sa mi už nepáčia a vlastne mi na um prišiel celkom čitateľný časopis o hudbe ( ten do vlaku ) Hudba. Ale aby to nebolo také jednoduché ten je kvartálnik. V skrini ho nemám. Tam už nie je veľa miesta ( vošli sa ešte Revolver Revue, Medzičas-opis a pár ďalších kúskov ) a dnes mi už len občas príde na um, že toto by sa oplatilo odložiť. Inak to bolo pri tom mojom poslednom srdcovom, predrevolučnom časopise. Ten v skrini je a ostáva. Má tam predplatené miesto.
Sovietska literatúra a jej posledné tri ročníky. Pohľady a týždenník bol vypredané okamžite. Sovietska literatúra nikdy. Sovietsku literatúru nechcel koncom osemdesiatych nikto. Ani čítať ani kupovať. A pritom to bol vtedy ten najslobodnejší časopis medzi všetkými neslobodnými. Varlamove Kolymské poviedky. Deti Arbatu. Tá najskvelejšia poézia. To bol glastný časopis. Jasné, že glastný len odtiaľ potiaľ ale tie hranice boli podstatne širšie ako u nás. Hoci to bolo u nás. Mám odložené všetky čísla z tých čias. Potom prestali vychádzať. Sovietsku literatúru nechcel nikto ani v deväťdesiatych. Ja tomu rozumiem. Nikto by si nekúpil ani lístok z Moskvy do Petušiek.
Komentáre