po pismenku

 

Zase sme si so ženou telefonovali. Ale najprv mi telefonovala len žena a ja som s ňou netelefonoval. To sa dá tak, že síce počujete zvonenie ale nezdvihnete. V tej chvíli žena telefonuje ale len s oznamovacím tónom a vy netelefonujete vôbec, ale viete, že budete. Ale ja som akurát vešal prádlo na balkóne. Áno. Ja.

Potom som bol zase v kúpeľni pri práčke a zase sme si so ženou telefonovali. Zase tak, že telefonovala ona a ja som počul zvonenie. Zdvihol som a povedal som. „Zavolám ti o tri minúty“. Vtedy som zavesil. Telefón. Chvíľu som teda ja telefonoval ale moja žena netelefonovala. Teda telefonovala ale zase nič nepovedala. Lebo ja som pral. Áno. Ja. Osobne.

Potom som ešte niekoľkokrát bol pri práčke a niekoľkokrát na balkóne. Ja síce viem, že normálna gazdinká si veci s práčky vyloží niekde do lavóra a potom to štipcuje naraz Ale ja nie som normálna gazdinká a mám inú taktiku. Šiahnem rukou do toho bubna od práčky a niečo vytiahnem a potom ešte raz a s tými dvoma vecami bežím na balkón. Niekedy mám v ruke ponožku a v druhej uterák a niekedy letím s dvoma ponožkami. Každou inou. Ako inak. A tak to tam štipcujem. Keď periem veľa ponožiek nabehám sa ako kôň. Ale aj inak sa nabehám. Takú taktiku mám. Áno. Ja.

„No, už som tu“ povedal som žene do telefónu asi po troch minútach a asi kilometrovom behu medzi kúpeľňou a balkónom, lebo akurát bolo ponožiek viac ako normálne. „A čo si nemohol?“ opýtala sa ma žena s takým podtónom. S takým tým aký má žena, keď jej muž sa na tri minúty odmlčí a nepovie nič. „Pral som a akurát som vešal prádlo“ povedal som žene a moja žena bola ako med: „No teda, teba by mi každá žena závidela“. „Ja viem“ povedal som: „aj ja by som sa sám sebe závidel“. Áno. Ja.

„No jasne, si pako“ povedala mi žena ako med. „A čo si pral?“ opýtala sa ma a ja som vedel, že to je záludná otázka. „Všetko, ako vždy“ priznal som. Ja mám okrem vešania totiž aj vlastnú taktiku na pranie. Moja žena má takú taktiku, že perie veci podľa farebnej škály. Niekedy mám tak len čierne obdobie, lebo akurát je čierne po praní. A niekedy mám také obdobie, že čierne nemám nič, lebo akurát sa čaká na pranie čierneho. To v Bratislave, na týždňovke mám vždy všetko. Áno. Ja.

Moja taktika na pranie je taká, že do tej pračky dávam veci na pranie kým sa dá. Niekedy sa pravdaže stane, že je v pračke ešte voľné miesto a ja zo seba vyzlečiem tričko a nohavice a ponožky a hodím to do tej pračky aby bola primerane plná. Alebo keď je neprimerane plná tak zase nejaké tričko a nohavice a ponožky vyberiem. Nie. Nemyslite si, že ja by som si to potom na seba obliekol. Teda keby bolo zle tak možno aj áno, ale tak zle ešte nikdy nebolo. Tak ja potom to všetko spolu vyperiem. Áno. Ja.

Ja po takomto praní vlastne nikdy nemám problém s tým ako sa farebne zladiť. Mne všetky veci veľmi pekne ladia do kaki zelenej farby. Jedine ponožky si zachovávajú čiernu a sivú farbu. Inak je všetko veľmi pekne zladené. Niekedy doma keď si obliekam veci čo sa perú oddelene mi dcéra aj povie: „Božíčku otec, ty si sa ale dobre dogabal, na tebe absolútne nič neladí“ ale keď sa obliekam z toho, čo si periem sám tak mi dcéra nikdy nič také nepovie. Jednak tu dcéra vtedy nie je a jednak je to zladené. Ja sa viem najlepšie obliekať zo svojich vypratých vecí. Áno. Ja.