po pismenku

Moja žena si číta moje články. Nemáme doma internet, tak chodieva na kávu k signálu. S notebookom. A potom sa rozprávame. Niekedy na kávu nestíha tak sa pýta. Niečo si naklepkal? Včera večer som jej hovoril o prvej prázdnej hlave. Smiala sa z tých okuliarov, akurát mi tvrdí, že to nebolo na križovatke ale na kruhovom objazde. Neviem. Hlava je prázdny dom. A potom mi hovorí: to si mohol napísať aj o tom svetri s peknými gombíkmi čo si stratil. Zasmial som sa do telefónu. Jasne, že som mohol napísať. Veď napíšem. Tak píšem. Akurát. Akurát, že si na to vôbec nespomínam. Aký pekný sveter s gombíkmi? To som jej už nepovedal. To si prečíta v tej kaviarni.

Spomenul som si s ňou ale na tisíc ďalších vecí, čo som nechal len tak. Niekde. Boli sme za socializmu na návšteve u sestry. Žila vtedy vo Freudovom rodisku. Malom severo-moravskom mestečku. Zohnali sme tam skvelú platňu.  Billie Holiday. Krásna vinylka. Cestovali sme domov cez Ostravu. V električke. Úplne na konci vozňa. Tam, kde je zapichnuté to číslo. Starší model. Hovoril som si, tú platňu nemôžem poškodiť. Dal som ju za to číslo. Ako do obalu. Vo vlaku mi to došlo. Električka číslo Holiday cestuje po Ostrave. Ktovie. Možno dodnes. A tisíc iných vecí som zabudol. Z rukavíc mám zväčša len jednu. Čiapky miznú. Tu dokonca presne viem ako. Prídem do kaviarne. Na susednú (prázdnu) stoličku položím čiapku. A tam ju nechám. Občas sa vrátim a občas na to prídem, keď je zbytočné sa vrátiť.  Minulý rok som si v sekáči kúpil takú s nápisom Pilote. A neskôr som zistil, že je to karavanová značka. My strašne chceme karavan. Tešil som sa, že tá čiapka to desaťročie vydrží a potom budem ako holandský dôchodca šoférovať vlastné karavanové auto značky Pilote s čiapkou Pilote na hlave. Nebudem. Nemal som ísť na kávu. A hlavne: kde som bol na kávu?

Starneme. Ale niečo je v nás od narodenia. Dátumová tma. Úplná. Nepamätám si žiaden dátum. Keď som pár krát zabudol povedal som si. To je už naozaj hanba. Ani na najbližších si nevieš spomenúť. Použil som mobil. Je tam plánovač. Zadám konkrétny dátum a čas. A pripomenie mi to. Ak samozrejme nestratím mobil. Minule sme oslavovali výročie svadby. Bol som mobilne pripravený. S dcérou som sa akurát chystal do Bratislavy na výlet bez ženy .  Auto mala žena a ja som mal kopec ranných vybavovačiek. Dotrepal som sa električkou. Do vlaku boli tri hodiny. Bol som spotený a nervózny. Urobil som si kávu. Zabrnčal telefón. Oznam. 9 hodín 00 minút. Výročie svadby a taká tá ikonka s balíčkom. Skoro ma porazilo. Tempo späť do mesta. Autobus mi ušiel pred nosom. Doklusal som k električke. Kým som kúpil lístok bola v ťahu. Nakoniec som to všetko stihol ale bolo to o chlp. Na porazenie. Ale stihol som.

Keby som nemal ženu tak je zo mňa úplný a totálny ignorant rodinných stretnutí. Ona to nemá v mobile ale v notese. A hlave. Som na služobke. Telefonujeme. Nezabudni zajtra má tvoja mama meniny. Neboj sa. Na to nezabudnem. Na druhý deň mi volá? Už si mame volal. Jasné už. Položím telefón a okamžite telefonujem .Čau mami. Riešením by bol ten notes. Ale kto by ho hľadal. Vždy na začiatku roka ho mám. Zapisujem si poznámky. Január je plný poznámok a farebných zvýrazňovačov. Február je už bez farby. Marec: len to čo bolo zapísané v januári. Od apríla je tma. Nosím ho v taške ak nezabudnem. V januári ho vymením za nový a kúpim nové zvýrazňovače. Ale miznú strašidelným tempom. Niekam ich vždy dám.

Pamätám si ženin dátum narodenia, dcérin dátum narodenia. Pamätám si aj iné ale len keď si spomeniem. Nikdy si nespomeniem.

A to možno tiež poznáte. Stretnutie na ulici s niekým o kom ani len netušíte kto je. Odkiaľ. Tykáte si? Vykáte? Začnete na strednej. Šmyknete to na vysokú a sondujete. Občas to príde a občas poviete. Bože tak dlho sme sa nevideli a ja akurát musím letieť. A letíte. Že niekedy nabudúce. Pár krát som nabral odvahu. Preboha za nič na svete si nespomeniem na meno. Meno veľa napovie. Ale nie vždy mám odvahu. Moja hlava je prázdny dom.

Dodatok: Pred chvíľou som dotelefonoval so ženou. Priznal som sa. Takže ten pekný sveter mi pred takými 15-timi rokmi uplietla moja mama. A boli na ňom gombíky po dedkovi. Stratil som ho v Rožňave. Ak ste ho v Rožňave našli, potešil by ma. O sveter nejde. Gombíky. Spomienok na dedka nemám veľa.  Ako som mohol zabudnúť? Na ten sveter pred 15-timi rokmi? A (dnes) ako som mohol zabudnúť na to, že som ho zabudol?