po pismenku

Viem, už sa začínam opakovať. O ruských rockových skupinách som tu už určite písal. Každého tým otravujem. Mám kolegu, ktorý relatívne často chodieva do Ruska. Alebo aspoň na Ukrajinu. Má tam prácu a ešte jednu prácu. Dostane zoznam a hľadá. Moja zbierka ruských rockových albumov rastie.

Samozrejme, že som ruskú hudbu neznášal rovnako ako vy. V lesu radilas jolačka, Kde eta ulica a všetky tie pesničky zo školy a z časopisu Kalabok. Rovnako som neznášal sovietsku populárnu hudbu. Vesjolyje rebjata a tak podobne. Z hodín ruštiny už nie ale občas sa objavili na Bratislavskej lýre. Občas ich hrali v rádiu. Bol som predpojatý ako vy. Nemal som to ( ich ) rád. Bola to sovietska populárna hudba. Zlom prišiel práve na tej Bratislavskej lýre. Bola tam Žana Bičevská. A bolo to geniálne. Žena v takom hippie overale na ruské národné motívy s obrovskou čudnou akoby foklórnou ( nie folkovou ) gitarou a niečo neuveriteľne pekné. Až potom ma dostal Voloďa Vysockij. Z televízora som si nahral taký dokumentárny film o ňom a s jeho pesničkami. Nahral som si to na magnetofón, video ešte vtedy nebolo a ak bolo tak my sme o ňom ešte nevedeli. A počúval som to dookola. Vysockij v Nohavicovej verzii prišiel oveľa neskôr.

Potom som išiel na výlet do Leningradu. Opakovať sa nebudem. Už je popísmenkované. Ale tam sa môj vzťah k sovietskej a neskôr ruskej rockovej definitívne zmenil. Som rusko rockový závislák. Spomínam si ešte na TKM – televízny klub mladých. Bolo to koncom 90-tych. Neviem či pred nežnou, teda v perestrojkovom období alebo krátko po, teda v zamatovom období. Ale boli to dva hudobné ringy. Naša skupina proti sovietskej. Viem, že tam boli Stromboli a Strannyje Igry alebo Avia. A určite ešte niekto. Dôležité to nie je. Fandil som sovietom! A potom, potom bola dlho tma. Na Bratislavskú lýru už nikto sovietske skupinu nepozval. V žiadnom rádiu ich nehrali a nebol ani televízny klub mladých. Ten dokument o Vysockom pár krát opakovali a to bolo vsjo. Teda nič. V mojej zbierke boli len tie vinylky, ktoré som si priviezol z Leningradu. Ale už ani Leningrad nebol. Už bol zase Petrohrad. A nebol už vlastne ani Sojuz. Bolo len Rusko a postsovietske republiky. Jedna hneď za hranicami.

Išiel som na krátku služobnú cestu do Užhorodu. Už to bola Ukrajina. Krátko po Sojuze. Akurát prestali platiť ruble ale hrivny ešte neboli. Mali niečo čo sa volalo talóny či kupóny. Na trhu sme vymenili sto korún, dostal som hrsť papierových peňazí s veľa nulami a nemal som za ne čo kúpiť. Nič som nepotreboval, nič ani nebolo. Objavil som obchod s gramplastinkami. Spomenul som si na svoju zbierku platní a išiel som minúť za hrsť talónov. V tej smiešnej socialistickej predajni boli samé zázraky. Prince na pirátskej vinylke bez vydavateľa, Dylan na vydavateľstve petrohradských evanjelikov a Billy Bragg bez azbuky z litovskej Zonas. No úplné čudá – judá. Vybral som si zopár platní a čakal čo to bude stáť. Ščot sčital a predavačka mi z gunče vybrala dve bankovky. Nerozumel som. Zaplatím všetky. Eto vsjo. Pochopil som a začal som ukazovať na každú vinylku v tom obchode. Kúpil som ich takých 30 a stáli ma možno sedemdesiat korún. Spolu. Sedemdesiat korún. Tak sa ku mne dostal aj štvroalbum: 10 let leningradskovo rokkluba. A desiatky mien. Potom som dlho nešiel na žiadnu cestu do Užhorodu a ruština zmizla z éteru definitívne. Vrátil ju až internet. A ruská rocková závislosť sa prejavila v plnej miere.

Na ruských weboch som pomaličky zisťoval, že ruské rockové nezastalo pri mojich dvoch akváriových vinylkách. Že tie mená zo štvoralbumu stále existujú a vydávajú platne a že existuje milión ( ako by povedala moja dcéra a v tomto prípade aj ja ) nových skupín. Samozrejme, že je tam strašne veľa nezmyslov. Ale internet vám púšťa ukážky a občas daruje empétrojky. Ale na naozajstné cédečká som si musel ešte pár rokov počkať. Teraz mám toho kolegu s častými cestami na východ. Moskva – Kyjev – Petrohrad. Na začiatku boli zoznamy chaotické. Na čo si ešte spomeniem? Čo bolo na tom štvoralbume? Čo presne chcem.? Čo som od koho na webe počul?  A kde?  Z prvej cesty prišli výbery od Akvária, DDT a Bičevská. Tvrdil, že na ruských cédečkových trhoch je úplne všetko, nahováral ma na čokoľvek a strašne sa smial, že mnohé z tých vecí na zozname nemajú. Tých predajcov to vraj privádzalo do zúfalstva. A občas mu nanútili niečo čo na zozname nebolo s tým, že je to také isté ako to čo nemá. Niekedy som ani sám nevedel, čo na ten zoznam píšem. Niektoré skupiny boli len zo štvoralbumu. Jediná pesnička v koncertnej polopirátskej verzii. Viac hluku divákov ako tónov ale väčšinou to sedelo. Objavil som sibírsky Kalinov most, petrohradský Leningrad ale aj ukrajinskú Piatnizzu či gruzínsku Nino Katamadze. Prišli ku mne zvuky z Tuvy. Jenisej punk Yatkhy či moldavské ska kapely. Počúvam ukrajinských Mandry aj Gajdamaky. Mám výbery aj od Bičevskej a kopec ďalších platní. A na weboch si stále objavujem nové.  Raz mi kolega priniesol kompletnú diskografiu Akvária aj sólo albumy Grebenščikova. Mám komplet od Čiža and Co. a dookola počúvam charkovských Raznych ljudi. A skoro každý deň si otvorím ruské stránky a objavujem nové a nové veci. Mám v hlave ruský chaos a prichádzam na to, že ešte vždy mi niečo chýba. Nemám Lemon od Ljuk-u ani prvú plaťňu od Katamadze a chýba mi aj soundtrack k Asse. Ale nič sa nedeje. Kolega zase pôjde na služobku a na zoznam mu pripíšem aj ďalšie veci. Už mi z toho preskakuje. Ale nemôžem si pomôcť.

Keď počujem Čiža ako spieva Progulku po Odesse je to akoby som tam bol: Улыбаясь Дюку, по бульвару хожу , Со второго люка на него не гляжу,  Он протянет руку - и ему я скажу: "Я горжусь, что здесь родился - здесь и живу!"  Nikdy som v Odese nebol, ale moja žena áno. A potom žene pustím Akvárium a úlohy si vymeníme. Cestujeme do Leningradu. Som na tom závislý. Osudovo a trvalo. Vot tak i vsjo.

Dodatok ( ako inak ): na poslednom rodinnom stretnutí sme okrem všetkých odrhovačiek spievali aj tú jolačku a kde etu ulicu. Navyše mám pocit, že sme všetci poznali text od začiatku do konca. A vstavaj strana agromnaja? Tak to sme si mali nahrať. To bolo na platňu.