po pismenku

Prišiel som na to ako dieťa. S otcom som pozeral športové prenosy. Vtedy Fibingerová hodila guľu tak ďaleko, že sa na to išli pozerať muži zo štadióna, Kratochvílová prebehla 800 metrov tak rýchlo, že sa niektorí muži asi museli odhlásiť z pretekov. Zrazu som to vedel. Nič nie je tak, ako by to malo byť.

Keď sme na dvore hrávali futbal, žiadne dievča nemohlo byť medzi nami. Výnimku mali najmladšie sestry, ktoré museli kamaráti kočiarikovať a spolu s kočiarom sme ich obsadili do úlohy bránkových tyčí. Ak bol kočík široký a súper súhlasil, mohli byť aj brankárkami. Dievčatá jednoducho nehrali futbal. Dievčatá sa ani neboxovali. Ani v televízii a ani v škole. Dievčatá sa kmásali za vlasy. Na telesnej sme (my) mali červené trenírky a biele tielka. Dievčatá mali modré nohavičky. Trenírky nemala asi ani tá Fibingerová. Trenírky nosili chlapci a muži. Ženy nie. Dievčatá nevzpierali, nemali hokejky, bicyklovali sa na skladačkách a nie na bicykloch s baranmi a hlavne otravovali. Nosili úplne iné oblečenie a mali plavky s horným dielom.

Nemám nič proti emancipácii. Dnes hrajú futbal, hokej, vzpierajú a boxujú. Majú trenírky a niekedy už nemajú horný diel na plavkách. Aj moja žena má také dámske obtiahnuté trenírky a tvrdí, že má v nich dobrú postavu a sú pohodlné. Muži nemajú tangáče. Niektorí síce áno, ale pri nákupe sa to stále považuje za úchylku. Ja ich nemám. Myslím si, že sú nepohodlné a asi by som v nich nemal ani dobrú postavu. Spomenúť si na čisto mužský šport je nadľudský výkon. Myslím, že ešte neskáču na lyžiach. Ale nie som si istý. Asi už skáču. Do svojich športov nás ale nepustili. Gymnasti síce môžu byť moderní, ale červenú loptu si nepohadzujú a so švihadlom uvidíte stále skôr toho boxera na tréningu. Ani klub akvabelov som neobjavil. Ženy nás tam nepustili.

Ženy sa tetujú. Akokoľvek a kdekade. Pri tej dnešnej móde je to vidieť. Keď som bol malý, potetovaní boli len muži. Aj tí boli podozriví. Z väzenia alebo z lode. Kriminálnik alebo námorník. A veľký frajer. Jasné. Jedna ženská vec sa krátkodobo predsa len z-emancipovala. Náušnice. Krúžky do uší. Nemal som, ale mnohí muži mali. Ale dnes nemajú. Aspoň ich nie je toľko vidieť. Ostali len diery v ušiach a návrat do mužského praveku. Emancipačná spiatočka.

S oblečením je to ešte horšie. Všimli ste si svoje polovičky ako sa v obchodoch, s úsmevom na tvári, prehrabujú aj v našej časti. Ako si skúšajú naše tričká a topánky. Koľkí z nás to robia v ich časti? A aký odmietavý pohľad by nás tam čakal? Vymysleli si na nás uni-sex. Ale uni-sex je len zneužitie mužského oblečenia pre ženské potreby. Opačný uni-sex neexistuje.

Rád nakupujem v sekáčoch. Hrabem sa v mužských vešiakoch spolu so ženami, ktoré sa tam tiež hrabú. Ak kupujú manželom či priateľom, neviem, prečo s tým utekajú do kabínky. Raz som si tam našiel nohavice. Moja veľkosť. Zelené kapsáče. Vliezol som do kabínky a zrada. Zips. Rázporok. To miesto tam dole - na nohaviciach hore. Pravá ruka nefungovala. Nevedela ten zips zatiahnuť, lebo ten kryjúci kus látky bol na opačnej strane. Otváralo sa to nie z pravej ale z ľavej strany. To muž nedokáže. Zlomí si ruku. Bol to omyl. Ženský prienik do pánskej časti. Tak veľké nohavice, že im to nedošlo. Že ženy už hádžu guľu a sú aj také veľké ako muži. Nohavice sa volali „Miss neviemkto“. Ženské meno. Mali mužský strih a ženský zips. Občas si teraz všímam ženine nohavice. Detailnejšie. Má prístup k zipsom z rôznych strán. Má teda ženské aj mužské nohavice. Tvrdí, že to nie je problém. Je emancipovaná. Nielen v otázkach zipsov. Muži emancipovaní nie sú. Viem to. Tie nohavice som si vtedy kúpil. Zips sem – zips tam. Veď sa to musí dať naučiť. Nedá. Vždy na malej som si išiel ruky polámať. Nefungovalo to. Nohavice „Miss neviemkto“ už nenosím.

Túžim po sukni a myslím to úplne vážne. Chcem byť rovnako emancipovaný. Chcem sukňu. Chcem ju už roky rokúce. Vôbec pri tom nemyslím na škótske kocky. To je folklór. To by sme detvianske košele mohli považovať za mužskú odpoveď na dnešnú ženskú módu. Holé bruchá. No prosím. Aj tie krátke tričká nám ženy z-emancipovali. Chcem normálnu (pánsku) dlhú sukňu z voľnej, ľahkej látky, ktorá bude v horúčavách láskavá k niektorým častiam (mužského) tela. Nechcem ženskú sukňu. Chcem mužskú. Raz som bol na pár dní v emirátoch. A tam to bolo. Ženy boli neemancipované a muži nosili sukne. Arabské mužské oblečenie má tiež niečo do seba. Voľné a biele. Pohodlné. Ale je to jeden veľký kus. Ako pyžamo starého otca. Oveľa viac sa mi páčili pakistanské. Neviem, či to boli sukne. Elegantné kusy dlhej látky omotané okolo mužských nôh. Žiadne zipsy. Voľné. No, trochu úzke, ale utekať som tam nevidel nikoho. Kráčali dynamicky a svižne, ale neutekali. Užívali si to. Na nohách sandále. A tričko alebo košeľa. Skvelé oblečenie. Ak ste k tomu pridali (u Indov) aj turban na hlave bolo to ono. Mužská – pánska sukňa. To by som potreboval.

Viac emancipácie do mužskej módy. A ženy nech si pre mňa za mňa nosia pánske tričká a nohavice so zipsom na „našej“ strane. Pokojne si môžu dať ten lyžiarsky overal a skákať na lyžiach. Ja proti emancipácii nemám nič. Len jeden malý ústupok by som privítal aj zo ženskej strany. Mimochodom sukňa by vyriešila aj ten problém so zipsom. Len by sa to vyhrnulo. Tak si to predstavujem.     

Tu nájdete podrobnosti o tom, čo má mať mladý muž  v  ruke ,čo si dáva na hlavu a čo mu nesmie chýbať na nohách .