po pismenku

Taká cesta vlakom je niekedy fakt dlhá. Ale ak stretnete niekoho koho ste dlho nevideli tak ubehne relatívne rýchlo. Ten kto nestratil pri predchádzajúcich častiach nervy vie podrobnosti. A kto nevie môže si to prečítať v prvej a v druhej časti. Aj keď si úprimne  myslím, že s takým čitateľom sa tu už dnes nestretneme, lebo nebude mať nervy. Ani ja by som nemal nervy keby niekto takto zdržiaval. Tak ako ja. Tak teda nebudem zdržiavať a už konečne pôjdem k veci. Teda k Martinej kabelke.

Lebo taká kabelka je dôležitá vec. Už vieme, že Marta v nej nenosí šminky. Teda možno nosí ale nešla si prepudrovať nos. A to ani akože nešla na toaletu a akože ani predo mnou. To že nešla na toaletu sa jej ani nečudujem, lebo ja síce chodím vlakom intercity a ten je relatívne čistý a aj toalety sú v poriadku, ale pudrovať nos by som si tam nešiel ani ja. Keby som aj šminky na nos mal. V takej vlakovej toalete totiž nie je miesto na šminkovničku. Teda na takú taštičku. Je tam síce zrkadlo ale na našich tratiach to natriasa. Človek – teda žena si povedzme začne šminkovať oči alebo pudrovať nos a zrazu vlak začne natriasať alebo nedajbože brzdiť. V takej chvíli je celá robota doslova rozmazaná. Našminkované oči sú nenašminkované ale prepudrované a to čo malo byť prepudrované je našminkované. V horšom prípade je napudrované zrkadlo a našminkované sú steny. Tomu sa už hovorí grafitti a nechcite vedieť ako by sa taká Marta tvárila, keby ju chytil revízor. Ona je expert na literatúru a nie na výtvarné umenie ale myslím že trochu zdržiavam. Tak nebudem zdržiavať.

Sedeli sme s Martou v tom reštauračnom vagóne. Ja nenapudrovaný a ona vlastne tiež. Ona je aj tak skôr na duchovné veci. Všetkých sme pospomínali a poohovárali. Napríklad, že si mýlia Stacha so Staškom. To bola taká skúška na ktorej bola naša spoločná známa. Taká čo ja ju poznám a Marta ju učila. Inak medzi nami, na študovanie už bola stará ale asi chce titul. Písmenká pred menom, aby vyzerala, že je múdra a má povedzme prehľad v literatúre. Ale nemala. Vytiahla si otázku a v otázke bol v zátvorke Stacho. A tá moja známa hovorí Marte: „no teda, toto mi ušlo, toho Staška, tak toho fakt nepoznám.“ A Marta mohla povedzme myknúť plecom ale nemykla. Marta teda uznáva, že Stacha nemusí každý poznať ale potom nech nemá pred menom titul a keď už aj chce titul ale Stacha nepozná nech aspoň vie čítať v zátvorke. Tak to aj Marta tej našej známej povedala: „aspoň pre pána jána prečítajte správne to meno zo zátvorky“. Ja osobne Staška nepoznám ale Stacha mám rád. Ja mám dokonca aj titul ale nepoužívam ho aby som nebol vystavený stresu, keby som nepoznal nejaké meno. Ale o Stachovi by som mohol porozprávať, lebo to je jeden z mojich najobľúbenejších básnikov ale nebudem. Mám pocit, že by som mohol zdržiavať.

Tak sme teda s tou Martou sedeli a ohovárali a potom sme sa bavili, že aké knižky čítame, pričom som niektoré mená počul len prvý raz, ale to je pochopiteľné, pretože ja titul utajujem a aj tak som študoval len povrchne a hlavne som pil pivo. Ale ja som to tak zľahčoval akože však čo by som už toľko čítal. Občas som ale našťastie nejaké meno poznal a tak som mohol občas aj tak akože mudrovať, že aká je tá naša literatúra. A tak. A potom Marta otvorila kabelku a nevytiahla pudrenku ale knižku. A teraz si myslíte, že zase začnem zdržiavať o nejakej knižke ale ja nezačnem, lebo však o tom to celé je, že čo nosí človek v kabelke. Ja mám napríklad známu čo nosí v kabelke ústavu. Také kabelkové vydanie. Niekde ide a teraz jej napríklad príde pod nos že by si ho mohla prepudrovať. Ona otvorí kabelku a pozrie sa do ústavy či je to ústavne v poriadku, keď si jedna žena na verejnosti prepudruje nos. Ale nájde tam samozrejme aj užitočnejšie veci aj keď úprimne povedané neviem aké. Ale možno je to preto, že ja som ústavu poriadne neprečítal a úprimne povedané ani neporiadne. A to mám titul. Ale asi zdržiavam, lebo tu ide o Martu a aj tá otvorila kabelku a vytiahla knižku. Nie ústavu.

„Toho poznáš?“ opýtala sa ma Marta a ja som si pozrel knižku. Na zadnej strane bola fotka autora a ja som ho poznal. Teda len z videnia. „Ty tak toho poznám. Z videnia. Z televízora“ povedal som úprimne. Poznám tú tvár z televízie lebo tam často hovorí o zdravotníctve a aj som to Marte povedal: „hovorí tam o zdravotníctve“. Myslím, že Marta televízor veľmi nepozerá lebo má veľa práce s čítaním nových knižiek aby povedala či sa jej páčia alebo nepáčia. „No, aj tu píše o zdravotníctve ale inak aj o iných veciach, ale tak, no, zbytočne veľa“ povedala, pričom ja som ju chápal, lebo keď má jeden človek prečítať všetky knižky čo za rok napíšu slovenskí spisovatelia tak je to na nervy. Aj som jej to povedal: „ty to je asi na nervy. Aspoň že ich nie je tak veľa. Tých slovenských knižiek“. A tu sa ukázalo, že ten titul nemám veľmi zverejňovať lebo ich je veľa. Knižiek. „By si sa čudoval povedala Marta a začala z kabelky vyťahovať knižku za knižkou. V živote by som nepovedal, že do jednej ženskej kabelky sa vopchá toľko knižiek. Našťastie pre Martu a jej kabelku niektoré boli aj také maličké. Také. No jeden by povedal, že vyslovene kabelkové vydanie. Tak a teraz už nebudem naozaj zdržiavať a poviem pointu.

Marta išla do Bratislavy na zasadanie nejakej komisie, čo dáva cenu za literatúru. Takú tú, že román roka. Marta preto prečíta všetky. A poviem vám, že jej nezávidím, o dva dni som si v novinách prečítal, že to v minulom roku za veľa nestálo. Namiesto desiatich nominovaných je len sedem. A to sa tých knižiek napísalo veľa. Ale ja som to vedel už v tom vlaku. V tom reštauračnom vozni mi Marta povedala: „no to som úplne vedľa z toho, že na čom sa dohodneme. Fakt netuším, koho tam nominujeme.“ Potom si napchala knižky do kabelky a už sme sa išli zbaliť, lebo za oknami bolo bratislavské predmestie. Poviem vám, keby tá Marta vedela ako je ťažko písať tak krátko. Ja o tom viem svoje. A myslím, že aj vy. A Marta by mi možno mohla urobiť protekciu ale neprezradil som jej nič. Akože: „vieš Marta napíšem taký drobný útvar ako sme išli v reštauráku“ a potom jej pošlem román na tri časti. No to by bola pekná hanba. Sedela by v tom svojom dome a už by sa mi vo vlaku nikdy neprihovorila. Titul to má a nevie kto je Staško. Lebo nad tým ja teraz tri dni uvažujem, čo keď je aj nejaký Staško. V zátvorke síce nebol, ale toľko tých kníh dnes ľudia píšu. Však majte rozum. Marta to musí všetko čítať. Ale už nebudem zdržiavať.