po pismenku

Ja som to ešte zažil. Otec prišiel z práce a dal mame výplatu. Obrazne aj naozaj. U nás bola bankou mama. Alebo aj tak sa dá povedať, že ona držala bank. Samozrejme, že otec niekedy uložil časť peňazí v pohostinskom zariadení. On sa tam cítil ako hosť a oni ho pohostili a moja mama mala z toho nervy, lebo otec delil peniaze medzi dve banky. Z pohostinskej sme nemali nikdy nič a z maminej sme mali vreckové. Ale nie o tom som chcel. Môj otec keď prišiel z práce dal mame peniaze. Naozajstné stokorunáčky a päťdesiatkorunáčky a dvadsiatku si nechal. Dnes by sa povedalo keš. A napísalo by sa cash. Ale vtedy to bola ešte výplata.

Ja som to zažil aj na vlastnej koži. V mojej prvej práci a ešte aj v druhej na začiatku som sa vždy v určený deň postavil do fronty. Vtedy boli fronty na všeličo a vo väčšine z nich boli ľudia na nervy. Ale v tejto fronte bolo veselo. Jednak sme sa všetci poznali a jednak to bola fronta na výplatu. Na úplne prvú prácu si nespomínam ale predpokladám, že to bolo v zborovni kde mi vyplácali učiteľskú výplatu. Na tú druhú prácu si ale spomínam presne.

Vždy v ten slávnostný deň som pred druhou utekal do takej najtmavšej chodby kde boli na konci dvere aké sa už dnes veľmi nevidia. V dverách bolo drevené okienko. Pred druhou bolo okienko ešte zatvorené ale už predo mnou stálo asi sto ľudí. A bola tam náramná zábava.

Bola to tá najveselšia fronta v akej som kedy stál. Žartovalo sa na rôzne témy ale najviac na peňažné témy. Nikto nemal nervy z toho, že je pred ním asi sto ľudí lebo každý vedel, že sa tak či tak dostane aj na neho. V inej fronte to tak nebolo. Froté košele z NDR sa mohli vypredať alebo už nebolo vaše číslo a rifle značky Prekon to bola istota, že keď príde na vás fronta, že už nebudú. U mandarínok to bolo pol na pol. Jedno mali ale tieto fronty spoločné. Bolo to v nich na nervy a nežartovalo sa.

Presne o druhej plus mínus pár minút sa otvorilo okienko na dverách a frontou prebehol elektrický skrat. Zavlnili sme sa a normálne to malo taký ten erotický nádych. Krátko pred vyvrcholením. Obrazne samozrejme. Nič negustiózne sa v tej fronte nerobilo, jednak preto, že sa nesmelo a jednak preto, že nikto nebol priamo rozvlnený eroticky. Skôr ekonomicky. Fronta sa začala postupne posúvať a okolo vás prechádzali ľudia, ktorí otvárali obálky a vyťahovali z nich papierové bankovky alebo takú dlhú tenkú pásku. Bielu. V obálkach to cinkalo mincami ale tie nikto nevyťahoval. A niekedy neboli ani obálky a tak už mince cinkali vo vreckách.

Tí ľudia mali oči zaborené do pásky alebo pozerali na bankovky a už takí veselí neboli. Neboli ani vyslovene smutní ale už z nich to napätie opadlo. V rukách mali výplatu a druhý krát sa do fronty nedalo postaviť. Teda dalo sa postaviť ale určite to nemalo zmysel. V takej fronte na mandarinky s dalo stáť aj viac krát, lebo niekedy predávali tak, že najviac dve kilá a keď ste chceli šesť kíl tak ste museli ísť do fronty trikrát. Ale s výplatou to tak nebolo. Druhý krát až o mesiac. Aj keď.

Aj keď dalo sa aj o dva týždne. Tá istá chodba a to isté okienko len to už tak nevlnilo. Vtedy sa vydávala záloha a tam vás nečakalo žiadne prekvapenie. Či sú prémie alebo odmena alebo niečo podobné. Tam bola päťstokorunáčka alebo tristo korún alebo koľko ste si povedali. Záloha bola skvelá vec, lebo vtedy už človek nemal peniaze z výplaty. Zvláštne bolo, že záloha aj výplata vydržali asi dva týždne a to bez ohľadu na to aký ste mali plat. Ale ja som chcel hlavne o niečom inom.

Ja nenávidím banky. Chcem sa postaviť do veselej fronty pred dvere s okienkom. Chcem spoznať kolegov a prežiť s nimi raz mesačne spoločné, radostné zavlnenie. Chcem mať zase ten pocit. A chcem prísť domov a dať žene zožmolenú výplatu a nechať si dvadsiatku. U mňa sa netreba báť pohostinskej banky. Tam ja nechodím. Skočil by som maximálne do cukrárne na tiramisu alebo do kaviarne na cappuccino. Teraz to už nie je ono. Nenávidím banky a chcem mať peniaze v pančuche.

Lezú mi na nervy všetky internetbankingy ktoré neviem obsluhovať a peniaze z mojej výplaty chcem dať len žene a cukrárke a nie nejakej bankárke. Je to idiotský výmysel toto bezhotovostné úradovanie. Nechcem žiadne kartičky a žiadne debety a úroky a nechcem platiť za niečo čomu nerozumiem ale hlavne chcem stáť v tej veselej fronte. A ešte chcem dostávať vždy v polovici mesiaca zálohu. A tak.

Nenávidím banky. Chcem mať peniaze v pančuche.