po pismenku

Už roky sme abstinenti. Viac-menej. Naozaj viac ako menej. V podstate nepijeme. Nepripíjame si ani na oslavách alebo si pripíjame detským šampanským. Moja dcéra ma nikdy nevidela opitého ani pripitého a dlho ma nevidela vôbec piť niečo, čo je alkoholické. Nebolo to vždy tak. Bolo obdobie keď som študoval viac-menej v pivárni. Viac viac ako menej. Ale zmenilo sa to. Človek starne a mozgové bunky sa už neobnovujú. Čo zabijete alkoholom to môžete rovno pochovať. Tak nepijem. Keď už starnem nech aspoň nehlúpnem.

Výnimky existujú. Na to sú výnimky. Na to sú povedzme rodinné stretávky alebo výlety. Výlety do Prahy. To bolo od začiatku jasné. Budeme piť pivo. Ale primerane. V každom prípade denne. Začalo sa to hneď po príjazde. Odparkovali sme auto na Žižkove a naštartoval som ho za ten týždeň len raz, keď sa uvoľnilo parkovacie miesto priamo pod oknom bytu. Tak som preparkoval. Inak som neštartoval. Myslím auto. Ako študenti sme pili pivo viac. Bunky sa ešte obnovovali alebo som to o neobnovovaní ešte nevedel, prípadne som to vedel ale ignoroval. Existuje totiž aj iná teória. Bunky sa síce neobnovujú ale je ich vraj tak veľa, že normálny človek ich nestihne zlikvidovať. Tomu ale neverím. Videl som už priveľa zlikvidovaných. Tak som neriskoval. S množstvom myslím. A vlastne ani s kvalitou.

Prvý večer sme si sadli do úľa. Tak to hučalo u nás na žižkovskom roku U sadu. Neviem prečo U sadu. Boli tam síce Riegrove sady ale tie boli o čosi ďalej a pred hospodou bol len taký malilinký kruhový objazd a v jeho strede kruhové mikronámestie s minimalistickým kruhovým parčíkom. Povedal by som: bonsajistická záležitosť. Tak U ( takého ) sadu. Vonku boli dve veľké terasy a na nich žiadne voľné miesto. A pár plastových stoličiek a hneď pri dverách dve voľné a široká drevená parapeta, na ktorej mohla sedieť dcéra. Co si dáte? Hruškový džús a dve desiatky. Výber bol podstatne širší. To si na Prahe pamätám odjakživa. Viac pív ako len pivo desiatka a dvanástka. Tmavé, rezané a rôzne značky. A teraz aj rôzne percentá. Trinástky a osemnástky a čo ja viem čo. No dve desiatky. Gambrinus. Ja sa do kvality piva nevyznám. Už nemám skúsenosti. Ale nevyznal som sa ani predtým. To som nemal mieru.

Bolo to fajn. Slniečko pražilo na bonsajový parčík a na naše hlavy ale bolo to už len také to pred-nočné zapadajúce slniečko. Skoro by som mohol povedať, že na hlavy nám pálil mesiačik. Neviem, či to aj u nás stále tak ostalo, už som dávno nebol nikde na pivo, ale na tom pražskom stole sa objavil podlhovastý papierik a dve čiarky. Ach áno. Voľakedy sme to vedeli potiahnuť do pekných plotíkov. Teraz ostali len dve čiarky. Dokonca iba jedna veľká. Žena si dala malé pivo. Dcéra nemala žiadne pripomienky len sa stále pýtala ako to chutí. Nevie, nedali sme jej ochutnať ani nealkoholické. K tomu ale čiarky nikdy nerobia.

Tak to pokračovalo každý večer. Pivo k večeri. Prišli aj také dni, že: dve veľké čiarky. A to čo bolo nad čiarku malého piva som dopil ja. Teda žena pol a ja jeden a pol. Och bunky moje. Boli sme aj v takom tom desaťnásobnom úli. Práve v tých Riegrových sadoch. Vo veľkej záhradnej pivárni kde bolo milión ľudí a polmilióna psov. Trochu som to prehnal ale len trochu. Aj tam to bolo fajn, ale žiadne čiarky. Tam sa išlo k výčapu, do fronty, ktorá rýchlo ubiehala. Aj ku sviečkovej sme si dali, aj v ZOO len tak kvôli teplu a vôbec. Mali sme pivný výlet. Vždy tie desiatky. Neviem prečo. Kedysi som si v Česku dával tie rezané. To mi prišlo vždy také atraktívne. U nás nikto nerezal. Aspoň teda dlho nie. Ani tmavé som si nedal. A to som si kedysi tiež dával. Len tie desiatky. Chladené a hoci to neviem reálne posúdiť dobré. A prišiel aj deň, keď som bol na pive sám.

Skoro vôbec sme sa v Prahe nehádali. Nehádame sa nijak mimoriadne ani inak ale občas musíte pri rodičovskej výchove vyvolať stresujúcu chvíľku aby ste potvrdili dominantné postavenie samice a samca. Šteňa občas začne vyskakovať a potrebuje rafnúť. Jeden večer taký bol. Tak sme rafli a nočnú vychádzku na pivo sme zatrhli. Potom mi to došlo. Moja dcéra pivo nepije – to ja som chcel ísť na pivo. Dcéra prišla o svoj hruškový džús a kladenie opakovanej otázky ako to pivo chutí. Išla spať a zaspala rýchlo. Chcel som dostať na pivo aj ženu. To by bolo fajn. Bez šteňaťa, ako voľakedy. Teraz chodievame takto občas na kávu. Na pivo sme neboli – ani sa nepamätám. Ale žena bola dobrá mama-vlčica. Zavrčala, že ostane, že šteňa nenechá a nech idem sám. Išiel som. Musím sa priznať, že celkom sám.

U sadu bolo stále ako v úli. Vonku nebolo ani jedno miesto, ale ja som aj tak nechcel sedieť vonku. Chcel som ísť do hospody. Tam bolo prázdno. Pekné prostredie a veľa starých časopisov. Otvorené okná do úľa. Co si dáte? Jednu desiatku. Podlhovastý papierik pristál na stole, objavila sa jedna čiarka a sám som si dal podpivník. Bolo to krásnych tridsať minút. Čítal som si staré Reflexy a popíjal pivo. Jedno. Išla ku mne dokonca čašníčka s druhým ale ja som pokyvkal hlavou a zaplatil. Škoda papierika. Ale stálo mi to za to. Bol som sám na pivo. Zabil som bunky, pochoval ich v Prahe U sadu a išiel som spať. Bol to pekný výlet. Na tridsať minút pražský pivný štamgast. No trochu preháňam. Ale naozaj len trochu.   

V Prahe boli na výlete aj  vegetariáni a košičania .