po pismenku

 

Keď k vám niekto zaklope tak otvoríte dvere. To dá rozum. Aj u mojej mamy pred rokmi niekto zaklopal. Mama otvorila okno. To dá rozum. Keď niekto klope na okno nebudete otvárať dvere. Moja mama býva ale na štvrtom poschodí. Kto by preboha klopal na okno na štvrtom poschodí? Ďoďo. Volal sa Ďoďo.

„Ahoj, prosím ťa, nechcete Ďoďa?“ zavolala mi mama. „Ďoďa?“ odpovedal som mame ako syn ktorý nerozumie vlastnej mame. „No áno, máme u nás Ďoďa, zaklopal na okno a tak som mu otvorila, ale u nás nemôže bývať, Riki by ho zožral“ povedala mama. „A dones klietku“ dodala.

Nemal som klietku a nechcel som Ďoďa ale dobrý syn dobrým rodičom neodvráva. „Nemáš klietku?“ opýtal som sa kolegyne. „Klietku?“ opýtala sa kolegyňa. „No klietku, klietku na Ďoďa, mojej mame zaklopal na okno a ona ho pustila dnu ale nemôže u nej bývať lebo ho zožerie Riki“ vysvetlil som podrobnosti. „Mám, jednu mám v garáži“ povedala kolegyňa a ja som išiel po klietku. „A mimochodom, to je čo za človeka, ten Riki?“ opýtala sa.  „Riki je mamin pes“.

Keď som prišiel k mame Riki bol zatvorený v izbe a rozčuľoval sa a v druhej izbe sa rozčuľoval Ďoďo. Pôvodne sa nemal volať Ďoďo ale budete nového človeka rodiny volať Ďobo? Ďoďo  ďobal a rozčuľoval sa.  Ale do klietky vliezol. Sťahoval sa k nám.  

Vtedy sme bývali v krásnom pavlačovom dome. Ďoďo bol veľký vtáčik. Kolegyňa mala klietku po andulkách. Ďoďo bol väčší vták. Korela chocholatá. Išli sme do predajne s klietkami. „Tú najväčšiu“ nešetrili sme a Ďoďovi sme kúpili tú najväčšiu klietku z obchodu. Páčila sa mu viac ako tá malá. To dá rozum. Keď sa konečne vystriete nebudete frfľať. Ďoďo ale frfľal. Ďoďo vlastne frfľal stále. Pritom prišiel sám a dobrovoľne. Zaklopal predsa na okno a tak asi čakal iný prístup k veci. Na tej klietke sme teda otvorili dvierka. My sme prístupní novým členom rodiny. Mali sme veľký byt s vysokými plafónmi. Ďoďo to ocenil. Frfľaľ. Teda presnejšie škriekal. Ale zdalo sa, že škrieka od radosti.

Ďoďo postupne obletel všetky izby. V našom byte existovala len jedna riskantná zákruta. Z kuchyne do chodbičky. Tú Ďoďo nezvládol. Havaroval a pristál na kachličky. Rozčuľoval sa. Alebo sa tešil z havárie. Ťažko povedať. Prejavy radosti a prejavy rozčuľovania mal podobné. Hlučné. Bol to veľký a hlučný a chocholatý vták. Škriekal. Dlho sme sa tešili z toho aký je to zhovorčivý vtáčik. Asi tri hodiny. Potom sme chceli ísť spať. Ďoďo ešte nechcel. Ťažko povedať. Škriekal aj keď je pravda, že niektorí chovatelia to volajú čvirikanie. „A teraz čo?“ opýtal som sa svojej ženy, ktorý chcela byť kedysi veterinárkou a teraz z nej moja mama urobila chovateľku korely. Teda aj zo mňa urobila, ale ja som nikdy nechcel byť veterinárkou. Teda ani veterinárom.

„Neviem“ povedala žena, ktorá za veterinárku neštudovala a teda nevedela čo robiť v takej chvíli. Navyše chovateľkou veľkého a chocholatého vtáka bola asi tri hodiny. Plus mínus. Plus na nákup klietky. „Asi do slúžkovskej izby“ povedala. Mali sme pekný byt v ktorom bola izbička pre slúžku. Pôvodne. Teraz som sa tešil, že tam budem mať pracovňu. V izbičke bol počítač a polička.  A v tej izbe začal bývať Ďoďo. Bola to jediná izba v ktorej sa dali stiahnuť rolety. Bola tma a ticho.

„Skočím si ešte na počítač“ povedal som žene a skočil som do slúžkovskej izby v ktorej predtým ako tam začal bývať Ďoďo bola naša pracovňa. Zapálil som lampičku a potom som ju vypol. Ďoďo už vedel, že je to jeho izba. Oznámil to pomerne hlasno. „Nič, idem spať“ povedal som žene, keď ma z mojej vlastnej pracovne vyhodil veľký a chocholatý.

Na druhý deň Ďoďo nabral odvahu. Začal pristávať na hlave. Na hlavách. Raz na moju a raz na ženinu a raz na dcérinu. Chceli sme ho vycvičiť aj na rameno ale Ďoďo už bol viac menej vycvičený. Pristával na hlave. A tak. Žili sme s vtákom na hlave a mal svoju vlastnú izbu. Občas som si chodil na počítač cez deň. V noci nie. Ale inak to bol dobrý vták.