po pismenku

Moja dcéra miluje maďarského premiéra. Slovenská vláda u nej zlyhala. Ja som TU už písal, že vláda nedokázala zabezpečiť mojej dcére topánky na zimu. Dal som slovenskej vláde poslednú šancu. Chcel som aby tie topánky nakupoval s mojou dcérou premiér alebo aspoň ministerka sociálnych vecí ale vykašľali sa na to. V sobotu ráno nezazvonil u nás ani jeden a tak som si povedal, že aj moja loajalita má svoje medze.

Naštartoval som tank a vyrazili sme na Budapešť. Mal som síce výčitky svedomia, že idem podporovať krachujúcu ekonomiku susednej krajiny a nie prosperujúcu ekonomiku našej krajiny, ale zase na druhej strane, dcéra potrebuje teplú obuv. Do Budapešti je to predsa len ďaleko a náš tank má tiež svoju spotrebu. Zaparkovali sme v Miškolci.

Nebudem zdržiavať. Výsledok je taký, že naša dcéra má rada maďarského premiéra. Myslím, že ho má oveľa radšej ako toho nášho. Do tanku sme nahádzali igelitky a pridali aj veľkú škatuľu s čižmami na zimu. Aj na jeseň a asi aj na jar. A keďže sa dcére páčia, povedal by som, že aj na leto. Aj ja mám dobrý pocit. Myslím, že sme v tú sobotu trochu pomohli maďarskej ekonomike vybŕdnuť zo svetovej krízy. Trochu sme síce zhoršili tú našu ekonomiku ale zase na druhej strane sme v tom neboli sami. Na tom cudzom území parkovalo veľa našich tankov. Povedal by som, že ich tam bolo viac ako tých malých koníkov s krivými nohami s maďarskými ešpézetkami.

Tak toto sa stalo. Prebudil som v našej dcére lásku k južným kmeňom. V jednom shoppingu dokonca povedala: „Tatkoooo, tu by sme mali žiť, tu by sme sa mali presťahovať“. Tak to vidíte pán premiér. Stačilo ráno zazvoniť a zohnať jedny zimné topánky číslo 36. A mohol byť pokoj. A teraz nie je. Moja dcéra chce žiť v Maďarsku. Konkrétne v Miskolci na druhom poschodí obchodného domu. Tam vedľa tých fialových čižmičiek.