po pismenku

Kúpil som si v bufete malé presso s mliekom. Keď som odchádzal ozval sa ten zvuk. Cŕŕŕŕŕŕŕn. Zazvonil telefón. Normálne ma strhlo. V našom bufete totiž telefón nikdy nezvoní. A vlastne, telefón už nikde takto nezvoní. A mimochodom, telefón aj tak zvonil inak. Cŕŕŕn cŕŕŕn. Toto cŕŕŕŕŕŕn bolo neprerušované. Pani v bufete zakričala. Tie zemiaky už máte. Nebol to telefón. Bol to kuchynský budík, ktorý meria čas. Čas na ohriatie zemiakov. Cŕŕŕn cŕŕŕn už nemá nikto. Nikde už nezvoní telefón.

Ten zvuk patrí k môjmu detstvu.  Vtedy všetko zvonilo cŕŕŕn. Prerušované zvonenie znamenalo telefón. Telefón bol vždy na svojom mieste. V chodbe na poličke. Dalo sa pri ňom stáť alebo si sadnúť do obývačky. Dvere do obývačky boli hneď pri telefóne a ak sa natiahla tá čierna zakrútená šnúra tak sa dalo sadnúť na operadlo sedačky. Ak ste chceli sedieť pohodlnejšie tak sa telefón zobral do ruky a potiahla sa aj tá nepokrútená šnúra. Tak sa dalo sedieť normálne na gauči. Aj keď tiež len na rohu. Otec to nemal rád. Takéto telefonovanie znamenalo rozkývanie zásuvky a otec veci neopravoval dvakrát rád. Do obývačky, za presklenené dvere sa s telefónom chodilo len výnimočne. Keď mame zavolala kamarátka teta L. To bolo od začiatku jasné, že sa bude klebetiť dlho. Keď mame zavolal niekto tajné rodinné veci nevhodné pre detské uši. A potom neskôr, keď sestre zavolal frajer. Ja som to robil vtedy, keď nikto nebol doma. Vtedy som zavolal frajerke. Vo filmoch sa s frajerkou telefonovalo vždy z gauča. Už vtedy. Tak len preto, že sa to má tak robiť. Pohodlné to nebolo. Človek bol na tej sedačke aj tak nahnutý k chodbe. Šnúry až také dlhé ako vo filmoch neboli.

Cŕŕŕŕŕŕn. Občas vás ten zvuk pomýlil. Rovnako ako telefón zvonil aj zvonček. Tiež bol na chodbe. A zvonil rovnako, len prerušovanie zvonenia sa dalo regulovať. Ak niekto pri dverách stlačil dvakrát tak ste zdvihli telefón. Prosím. A ticho. A zazvonilo to zase. No prosím. A potom vám to došlo. Telefón nezvoní, keď je zdvihnutý. Pri dverách prešľapuje otec, ktorý si zabudol kľúče alebo mama s dvoma nákupnými taškami. S jednou nezvonila, vtedy si otvorila sama. S dvoma sa oprela o zvonček. Pri dlhom neprerušovanom zvonení ste hneď utekali k dverám. To bol signál, že magnetofón v detskej izbe je príliš nahlas a prvé decentné pokusy o vstup do bytu ste prepočuli. Ahoj mami, ty si zvonila ? Nebolo počuť. Ja viem, že nebolo počuť, za to ten rev z tvojej izby počuť bolo. Stíš to ale najprv zober tašky. A ja som bral tašky do kuchyne. Nebolo to ďaleko. Pri telefóne sa bočilo doprava a tam už bola kuchyňa.

Občas, ale vtedy naozaj len občas sa ozval zvonček, ktorý nevyriešilo zdvihnutie telefónu a ani otvorenie dverí. Tak asi omyl. Zvonček sa opäť ozval. Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn. Bolo to ešte dlhšie ako keď mama stála pri dverách s plnými taškami. To bol zvonček zdola. Otvorilo som okno v kuchyni a dole pod štyrmi poschodiami stál Ivan B. Ak okno otvorila mama zdola sa ozvalo: tetáááá môôôôže ííííísť vóóóóón? Ak som otvoril ja: noooo, konééééčneee, póóóóď vóóóón. Hovorím: Ivan B. Záležalo od okolností ale väčšinou som išiel. Občas sa to zvonenie ozvalo len tak. Nikto v telefóne, nikto za dverami, nikto pod oknami. Teda pod oknami určite niekto bol. Ale to bola zábava. Podľa mňa tam bol Ivan B. Viem to, občas sme zvonili spolu. Vtedy ste to urobili raz a počkali ste pod bránou. Pri treťom zvonení ste utekali pritlačení k múru, lebo bolo jasné, že niekto už letí po schodoch urobiť poriadok s Ivanom B. A som mnou. Také to bolo. To cŕŕŕŕŕŕn.

Je to zvláštne ale prvý, iný zvuk, v tomto prípade neprišiel zo západu. Objavili sa zvončeky zo sojuzu. Z Ruska. Boli to také biele krabičky a zvonili úplne inak. Také, no pípanie do hudby, alebo hudba z pípania. Väčšinou to hralo, len jednu pesničku, takú sovietsku. O chvíľu to bolo počuť na každom druhom poschodí. Mám pocit, že aj Ivanov otec priniesol taký zvonček z dovolenky v Sojuze. Tak iné zvuky prišli odtiaľ.

Telefóny s tlačidlami čo zvonia inak, zvončeky na sto melódií a mobilné telefóny čo robia všetko len nezvonia to prišlo oveľa neskôr. Normálne cŕŕŕn cŕŕŕn si už nevypočujete. Nikde.

Hovorím nikde a myslím tým nikde. Ani v škole nie. Viem to. U nás v škole vždy zvonilo. Na hodinu a na prestávku. Moja dcéra nevie, čo je to zvonenie. Volajú to zvonenie ale nie je to zvonenie. Viem to. Bol som na rodičovskom. Hrajú im tam pesničky. Rôzne. Také veselé melódie. Hurá, bude hodina. Hurá, bude prestávka. Žiadne zvonenie. Moja dcéra vyrastá bez toho zvuku. Moja dcéra nevie, čo znamená cŕŕŕn. Cŕŕŕn znamená zvonenie. A u nás v bufete aj to, že zemiaky sú ohriate.