po pismenku

Nie že by mi na tom extra záležalo. Ale zase na druhej strane človeku na tom záleží. Chce hneď ráno vedieť ako vyzerá. Či nie je po noci pomačkaný a tak podobne. Ja napríklad každé ráno vyzerám pomačkane. Zobudím sa a pozriem sa do zrkadla a vidím. Som celý pokrčený a pomačkaný, čo je síce to isté a len slovo pomačkaný je nespisovné ale zase keď poviem pokrčený a pomačkaný zároveň tak je jasné, že veľmi. Potreboval by som vyžehlenie tváre ale ráno na to nie je čas a navyše viem, že sa postupne, asi tak do jedenástej vyžehlím automaticky.

Keď som doma, tak sa automaticky pozriem aj na to, či nie som pokrčený a pomačkaný tak celkovo. Akože od hlavy po päty. Väčšinou som, ale neviem posúdiť ako rýchlo sa vyžehlím, lebo telo si aj tak zakryjem oblečením a potom nie je vidieť, že som pomačkaný. Na druhej strane je dosť vidieť, že mám pokrčené oblečenie a musím ísť do žehliarne alebo na to nemám čas a tak si poviem, že sa to vyžehli, alebo, že aj tak by som sa už v aute pomačkal a pokrčil. Myslím oblečenie. Lebo to je zvláštne, že telo sa v priebehu dňa vyžehľuje a oblečenie pokrčuje.

Ale toto je len doma. Keď som v práci mimo domu tak bývam v takom podnájme, v ktorom neviem, ako na tom som. Teda viem, že mám pokrčenú tvár ale neviem, ako som na tom tak celkovo. Od hlavy po päty. V kúpeľni mám len také zrkadlo v ktorom si vidím iba hlavu. Keby som si chcel vidieť telo, tak by som sa musel postaviť na okraj vane alebo na stoličku a potom by síce bolo v zrkadle vidieť telo ale ja by som to nevidel, lebo hlavu by som mal pri žiarovke. Občas som to skúšal ale nešlo to ani keď som sa nahol hlavou od žiarovky k zrkadlu,  lebo potom som si hlavou tienil telo.

Do práce preto vždy odchádzam s takou dilemou, že neviem, ako vlastne vyzerám tak celkovo. Teda, či som pokrčený a napríklad neviem ani to, či som farebne zladený a ako vôbec pôsobím na okolitý svet. Nie, že by mi na tom teda nejako extra záležalo ale teda záleží mi na tom dosť. Našťastie som si našiel riešenie.

Keď som v práci v inom meste tak do práce cestujem hromadnou dopravou. Nasadnem na trolejbus a potom prestúpim na električku a potom trochu prejdem a potom čakám na ďalší trolejbus. No a práve tam, kde čakám na druhý trolejbus som zistil, že viem zistiť, ako to vlastne vyzerám od hlavy po päty. Je tam veľký presklenený palác mamonu a peňazí. Teda, myslí sa tým banka ale nemyslí sa tým, že sa tam akože ráno idem opýtať nejakej pracovníčky, že ako vyzerám. Tak celkovo. Od hlavy po päty.

Riešenie som našiel zvonku. Sú tam samé sklá a ja sa v nich odrážam. V niektorých sa odrážam len trochu, a prekrýva ma teta za prepážkou alebo reklamný pútač, alebo tak niečo, ale na jednom mieste je za tou veľkou sklenenou doskou mramorový stĺp. To je samozrejme na pováženie, načo je takej banke čierny mramorový stĺp a či to vôbec je mramor alebo sa len tak tvári ale to ma ráno netrápi, lebo v tom skle sa ja potom fantasticky vidím. Celkovo. Od hlavy po päty.

Ja som samozrejme normálny človek v strednom veku a tak sa nepretŕčam pred tým sklom s nejakým hrebeňov v ruke alebo ako v nejakej skúšobnej kabínke. Mám na to takú nenápadnú fintu. Trochu poodídem bokom a potom sa akože na päte otočím a pomaly kráčam akoby k banke a kráčam pomaličky tak, že kladiem pätu pred pätu a tak jedným akože ledabolým okom vidím ako vyzerám od hlavy po päty. Potom pred sklom zabrzdím a pomaličky sa otáčam späť, akože netrpezlivo čakám na trolejbus a potom si to akože rozmyslím a pootočím sa späť a práve vtedy sa vidím aj ako vyzerám zboku. Tak od hlavy po päty. No a potom už som spokojný, lebo viem, že vyzerám rovnako idiotsky ako včera, ale aspoň je mi to jasné. Plus mi je jasné, že nie je vidieť, že mám pokrčené telo a je strašne vidieť, že je pokrčené šatstvo. Proste, už mi je všetko jasné a je mi dobre a príde trolejbus a ja viem ako vyzerám keď idem do práce.

Ale dnes to neviem. Dnes ma normálne čakal šok. Bola zima a fúkalo. A na moje miesto sa postavil nejaký pán. Pred to moje miesto sa postavil. Presne tam. Za chrbtom mal ten stĺp a opieral sa o sklo. Nevidel som vôbec nič. Kráčal som k nemu pomalým krokom, kládol som pätu za pätu a nevidel som nič. On videl ako kráčam pomalým krokom k nemu. Tak som sa akože zastavil, akože som sa pootočil na päte a potom som si to akože zo zvyku rozmyslel a chcel som sa pozrieť ako vyzerám aspoň z boku. Nepohol sa ani o milimeter. A potom prišiel trolejbus. Aj som rozmýšľal, že počkám, či ten pán neodíde ale on neodchádzal a ja som vtedy zistil, že ten autobus ide mne. Tak som nastúpil a bolo mi zle.

Vôbec neviem ako dnes vyzerám. Tak celkovo. Tak od hlavy k päte. Máme síce v práci zrkadlá ale teraz už to nebude sedieť. Budem síce vidieť ako vyzerám teraz ale ako som vyzeral, keď som sem prišiel to už nezistím. Oznamuje sa teda každému, že ráno, okolo 8-mej sa netreba stavať k tomu sklu, čo má za sebou stĺp. Lebo ja sa potom nevidím. Tak nech sa stojí vedľa, lebo tam je okolo tej banky miesta dosť. A už dosť.