po pismenku

Dlho som mal v detskej izbe ( hračkársky ) luk a ani jeden šíp. Pritom sme ten luk kúpili so šiestimi šípmi. Peknými. Rovnými. A ak ma pamäť neklame aj ostrými.

Ak by sme mali indiánske mená asi by som sa teda volal Polámaný šíp. Môžu za to výchovné metódy mojej mamy. Nemyslím, že by som bol práve týrané dieťa ale pár krát som dostal a na polámané šípy som nezabudol. Spomenul som si vďaka vikinej slonej pamäti a oživilo sa to aj pri jednej ruskej pesničke o superbizónoch.

V mojom detstve to boli normálne chlapčenské hračky. Hrávali sme sa na partizánov a fašistov. Sledovali sme sovietske filmy a filmy pre pamätníkov. V lete sa po nich ešte dalo ísť von a hrali sme sa. Na mnohých partizánov a dvoch fašistov. Kto by už len chcel byť fašista. Papundeklové pištole a samopaly na malé guličky. Gumipušky a podobne. Boli však aj iné filmy a iné hry. Gojko Mitič a indiánky z NDR nakrútené pri Plitvických jazerách. Teda zopár plechových šerifských hviezd a plastových koltov a samozrejme indiánske luky a šípy. Ak ich teda niekto mal. Viac bolo kovbojov, lebo viac bolo pištolí. Chcel som byť indián. Gojko Mitič to vo filme nakoniec vždy vyhral. Bol síce aj dobrý kovboj Dean Reed, ale ( ako sa spieva v tej ruskej pesničke ) Gojko Mitič forévr. Raz som teda mamu uprosil a tú indiánsku súčasť výzbroje mi kúpila. Veľký luk a šesť šípov. Bol som Gojko Mitič. Forééévr.

Keď sme prišli domov bola už tma. Skúška vonku už neprichádzala do úvahy, ale ísť spať bez jediného výstrelu? Nevedel som kam mám vystreliť. Všade okolo boli kusy nábytku a nebezpečné miesta. Navyše ani indián z NDR by nestrieľal na nábytok. Bizóny. Superbizóny. Vonku za oknom. Namieril som a vypálil. Luk bol dobrý. Šíp ostrý. Bizón mŕtvy a záclona deravá. Šípov bolo šesť. Na konci skúšky ležalo pod našimi oknami (obrazne samozrejme) šesť mŕtvych bizónov. Na našej záclone bolo ( celkom reálne ) šesť dier. Luk bol dobrý. Ani raz som neminul. Ale až taký dobrý, aby som sa vždy trafil do tej istej diery som nebol. Moja mama asi nie je indiánka. Tých šesť šípov na mne polámala ešte ten večer. Nevedel som čo bolí viac. Či zadok pod lámajúcimi sa šípmi alebo predstava, že ani zajtra ráno nebudem Gojkom Mitičom ale len úplne obyčajným kovbojom s umelohmotnou pištoľkou. Bol som kovbojom.

Moja mama bola v otázke telesných trestov takým priemerom. Viac si to odniesla (staršia) sestra. Pár krát som kľačal v predsieni. V kúte sa nedalo, tam bol vešiak, tak len tak pri dverách. Pár krát v izbe. V kúte. Tam vešiak nebol. Nebolelo to. V partizánskych filmoch to bolo horšie. Získaval som skúsenosti, keby ma tí dvaja kamaráti v partizánskych bojoch zajali. Nezajali ma. Boli len dvaja. Vždy sme zajali my ich. Neviem či aj oni doma kľačali ale asi áno. Vydržali partizánsky výsluch. Mimochodom, čo viem, kľačali všetky deti. A občas po nich leteli papuče a občas dostali papučou rytmickejšie ako len náhodne. Také normálne detstvo. Otec ma fyzicky netrestal. Nie preto, že by bol moderný ale asi preto, že mal zlý odhad. Mamine buchnáty trošku boleli ale bolo to skôr také to bolenie z nespravodlivosti. Lebo rodičia sú vždy nespravodlivý. Otec ma udrel len raz.  Zviezol som sa na zem a bolo po fyzických pokusoch.  Myslím, že otec sa naľakal viac ako ja. Bolo to ako v tom partizánskom filme ale nevydržal som toľko ako Štefan Kvietik či iný partizán. Vzdal som sa po prvej facke. Na dvore som to nepovedal. Pre istotu, keby to náhodou konečne vyhrali tí dvaja.

Mal som normálne detstvo s normálnymi rodičmi a aj na tie polámané šípy som si spomenul až teraz. Nemám z toho až takú traumu ako to tu popisujem. Troooošku preháňam, aby bolo jasné. Moji rodičia boli fajn. Aj mamine tresty. Dalo by sa povedať: Moja mama foréééévr.   

Dovetok ( ako vždy ): V našej rodine sme telesné tresty nezaviedli. Dcéra teda podobné zážitky nemá. Ochudobnil som ju. A mimochodom aj tak nechce ani luk a šípy. Prelámať na nej šesť plyšových hračiek to by asi aj tak nebolo ono. Mimochodom, nemáme ani záclony.