po pismenku

Som luterán. Podľa Pavla Pakoša by sa dalo povedať bižuterik. Netrápi ma to. Nie som práve na perly. Ani v živote a ani cirkevne to tak nemusí byť. A netrápia ma ani perlorodky a ani potápači.

Necítim sa byť mimoriadne veriaci. Volám to: vlažný luterán. No doslova: čistý bižuterik.  Ale myslím, že podobní bižuterici sú aj v perlorodnej cirkvi. To nie je o stáde ale o ovečkách. Keď som bol chlapcom, viera bola u nás prítomná tak obyčajne. Ani do kostola sme veľmi nechodili. Vedel som, že mama je luteránka a otec kalvín. My deti: luteránčatá. Do kostola ma dostali knižky. Keď som chodil na gymnázium začal som čítať ešte viac a aj iné knižky ako tie z povinného čítania. Tak som si našiel otázky bez odpovedí. Odpovede som hľadal poctivo. V (písaných) písmenkách aj v (hovorených) slovách. Začal som chodiť do kostola. Do košického dómu. Nehľadal som tam žiadne perlorodné spoločenstvo. V socializme to bolo najjednoduchšie. Pár krát som si tam išiel len posedieť a porozmýšľať a tak som ostal aj na prvej omši. Boli to slová, ktoré dávali odpoveď. Začal som chodiť častejšie. Stále na to isté miesto. Viac ako katolicizmus ma lákalo kresťanstvo. Potom som o tom hovoril s mamou a v tej sa prebudil luteranizmus. Cez podstatne menej vlažnú priateľku mi vybavila stretnutie s biskupom. Pre druháka z gymnázia to boli neuveriteľné stretnutia.

Biskup Július Filo st. mi dal odpovede. Nikdy som pri ňom nemal pocit, že som chlapec. Nikdy sme sa vlastne neučili aj keď sme obaja vedeli, že tie stretnutia sa skončia konfirmáciou. Rozprával sa so mnou ako... Neviem. Tak ako som to nikdy nečakal. O normálnych veciach. O tom, že vieru nájdem všade. Pre mňa to boli neuveriteľné stretnutia. Dal mi prečítať Život po živote. V cyklostylovanom vydaní. A dal mi aj iné knihy. Chodieval som za ním raz týždenne. Na hodinu, ktorá zletela ako chvíľa. Prebudil vo mne toho spiaceho luterána. S mamou sme sa vrátili do kostola. Dalo by sa povedať, že som ju tam vrátil.

Teraz do kostolov chodím zriedkavejšie. Mama je prebudená trvalo, tak sa občas pýta ale rešpektuje ma. Nechodím tam tak často preto, prečo som kedysi začal. Pre písmenká. Dávajú mi ďalšie otázky a v kostoloch nenachádzam tie úplne presvedčivé odpovede. Niekedy je to len taká pýcha, že sa mi slová zdajú povrchné a nie podstatné. Niekedy vás proste sklamú vyjadrovacie schopnosti alebo téma. Ja viem, že je to pýcha. Ale verím. To nie je o nič slabšie ako kedysi. V podstate aj dnes som v tom ten istý chlapec. Občas pochybujúci ale aspoň hľadajúci. Ja viem, že raz sa tam zase vrátim. Ale nie pre perly. Ani nie pre bižutériu. Len pre takú obyčajnú vieru. A je mi v podstate jedno kto mi dá odpoveď. Pýchy mám v sebe dosť a pyšného pastiera nepotrebujem. Tak ostávam bižuterikom. Augsburského vierovyznania.