po pismenku

Ja som pozeral v telke detektívku. V hlavnej úlohe - taký nie práve príjemný policajný dôstojník. Jednoducho povedané, taký filmový. Drsný a premúdretý a s takým filmovým zmyslom pre humor. A v tom istom čase prežívala moja žena svoju vlastnú detektívku. Nemohol som jej pomôcť. Ja som venoval čas tomu filmovému.

Moja žena išla autom po nočných Košiciach. Ona je opatrným šoférom. Teda nechodí prirýchlo, ale inak je všetko v poriadku. Má len jednu úchylku, že vždy keď vidí na semafore pred sebou zelenú pribrzdí. Ja vtedy poviem: „Preboha veď je zelená, na zelenú sa ide“. „Pre istotu“ povie moja žena a dodá: „keby náhodou skočila červená“. No ale to je jej jediná úchylka. Inak je to dobrý šofér.

„No rozumieš“ povedala mi do telefónu, hoci ja som ničomu nemohol rozumieť pretože ja som o ničom nevedel, „idem si autom a za mnou polícia. Zapálili také tie svetlá“ a ja som jej skočil do reči: „Maják?“. „No, také tie svetlá zapálili“ nereagovala moja žena, ale ja som už vedel, že moju ženu prenasledovala polícia s majákom. „A zastavili ma“ dodala a ja som si povedal, že to ani nemusela dodávať, keď za ňou išlo auto s majákom“. Mimochodom, v tom čase som ja šoféroval s americkým detektívom a to plnou rýchlosťou a bez majákov. Viem, že moja žena tak nejazdí. Ona pribrzdí aj na zelenú.

„No a čo ďalej?“ opýtal som sa ženy a pre istotu som jej o svojej jazde americkými ulicami nepovedal nič. „No zastavila som“ povedala žena niečo, čo povedať nemusela, „a potom sa to stalo“ dodala a ja som nevedel nič. „Rozumieš?“ opýtala sa ma a ja som nerozumel. „Čo sa stalo preboha“ povedal som a myslel som už  na pokutu pre svoju ženu za spomaľovanie premávky pri zelenom svetle. Ale na druhej strane som tomu zase neveril. Vedel som, že sa to stalo v noci, keď už niet koho spomaliť a ani svetlá na semaforoch v našom meste nesvietia.

„Prišiel ku mne a ja som stiahla okienko“ povedala žena a muselo to byť v tom čase keď ten filmový detektív vyťahoval pištoľ aby strieľal na to auto pred sebou. Tento ženin policajt nestrieľal, lebo moja žena už stála na krajnici a mala stiahnuté okienko. A vtedy ten muž podľa mojej ženy povedal. Teda nepovedal nič, len sa mojej ženy na niečo opýtal: „Vy ste žena?“.

„Chápeš?“ znovu sa ma opýtala žena a ja som vedel, že už chápem ale zároveň som nechápal. Moja žena je pekná žena. Normálne na prvý pohľad vidno, že je žena. „A čo?“ opýtal som sa. „A nič“ povedala žena a dodala: „vieš, poriadne som si to premyslela a keď som si bola istá tak som odpovedala: ÁNO.“. Moja žena povedala, že je žena. Teda povedala len slovo ÁNO, ale aj tomu policajtovi to už muselo byť jasné.

„A on sa ma opýtal: máte všetko v poriadku?“ povedala moja žena a hneď aj odpovedala: „no a ja som odpovedala, že ÁNO a on my povedal aby som pokračovala. Tak som pokračovala“ povedala moja žena a potom už nepokračovala v telefóne, lebo bolo povedané všetko.

Ja som v tej chvíli vedel, že to tak nenechám. Lebo to je teror. Policajný teror. V tej chvíli ten môj detektív začal v telke strieľať. Ostrými. Aspoň teda herci riadne krvácali. Auto vybuchlo a išli záverečné titulky. Tak toto sa stalo. Vo filme a aj naozaj.Tak takto. Moja žena je žena a má všetko v poriadku. A je to aj vidieť.  A toto je policajná brutalita.