po pismenku

Mal som nedávno narodeniny a dostal som darček. Žena ma pozvala na buchty. Celkom tak to samozrejme nebolo, ale výsledok bol taký. Dohodli sme sa, že si urobíme tatranský jednodňový výlet. Po dlhom čase sme boli v Tatrách bez dcéry. Vlastne odkedy máme dcéru, úplne prvý raz. Dcéra dala prednosť čľapkaniu sa v Ružíne a so švagrinou sa vybrala na chatu. My sme si to naplánovali inak. Ideme na buchty. Ale museli sme si ich zaslúžiť.

Brnčalka je našou prvou naozajstnou tatranskou chatou. Niekto s naozajstnosťou možno nebude súhlasiť, ale ja myslím takú tú chatu, ku ktorej treba aspoň trochu kráčať. Trochu. Tri hodiny. Tak písali v mape. Tú chatu voláme Brnčalkou. My sme si ju na Chatu pri Zelenom plese nikdy nepremenovali. Len nám v tom tatranskom menoslove robí chaos. Keď sme na ňu prišli premiérovo bola Brnčalkou. Boli sme na škole, alebo krátko po. Bývali sme v Lomnici, v malom penzióniku so sprchami na chodbe. A vtedy sme sa naozajstne rozturistikovali. Brnčalku sme mali ako prestupnú stanicu. Boli sme mladí a perspektívni, tak sme si to naplánovali cez Brnčalku a Svišťovku na Skalnaté a do Lomnice. Auto sme vtedy nemali. Vstali sme skoro. Na prvý autobus. A celé sme to absolvovali. Naša prvá naozajstná tatranská túra, na Svišťovke aj s reťazami a falošnou vrcholovou fotkou. Tam, nad sedlo, by ma vtedy nikto nedostal. Tak som sa aspoň postavil na najvyššiu skalu a odfotil som sa s tým vzduchom naokolo. Moja vrcholovka. Aj po druhý krát bola Brnčalka len súčasťou dlhšej túry. Stále sme boli mladí a perspektívni. A vtedy sme mali aj štastie. Ždiarsky urbariát otvoril na sezónu chodník cez Belianske Tatry. Aj vtedy sme išli prvým ranným autobusom. To bola jedna z najkrajších túr. Akurát tam všetko kvitlo a kamzíky sme videli úplne zblízka. Tak blízko, že to zvládol aj fotoaparát bez zoomu. Za nami kráčali dvaja českí turisti. Zvoniný hlas. Hele, Máňo, to jsou mackové. Boli. V ťahu. Ale aj hore to bolo úžasné. Aj tam máme pekné fotky. Celé údolie pod nohami. Aj s Brnčalkou.

To boli naše spoločné zážitky od Zeleného plesa. Ale buchty na pare? To v pamäti nemám. Ani kávu. Kto si už dáva na tatranskej chate kávu? Pivo možno. Čaj s rumom určite. Aj my sme si to dávali. Čaj s rumom a tatranky. Ale buchty? Ja pritom buchty ani nemám rád. A kde sa nabrali na Brnčalke? Žena tam bola naposledy s priateľkou a deťmi. Tak asi tam. Bola nedeľa ráno - ideme na buchty a kávu. Vstali sme skoro ráno. Cesta do Tatier bola taká ako vždy. Zaspatá a s tými istými rečami. Pekný dom. Krásny hrad. Škoda, že to Spišské podhradie je zničené. Tu nakrúcali ten film. Zabudol si odbočiť. Zase tu majú vypísané zľava, hoci isto zase nič zlacnené nie je. Tu a tu sme bývali. Ten hotel v centre im už spadne na hlavu. Zastav, to je to parkovisko. Pod Brnčalkou. Tri hodinky pod Brnčalkou. Tak, ako vždy v lete, privítal nás ujo s kapsičkou a vyúčtoval si svojich 160 za parkovisko. Boli sme v Tatrách.

Počasie presne podľa predpovede. Celú cestu do Tatier slniečko. Pod Tatrami pod mrakom. Mne to vyhovovalo. Teplo tak akurát. Šliapali sme. Týmto chodníčkom prvý raz od kalamity. Je to ( ako vždy ) smutné, ale na tomto chodníku zase nie až také dlhé. Pred rokmi to síce bolo zaujímavejšie, ako sme hneď z autobusu padli do ranného lesa. Ale aj teraz to išlo. Kráčali sme do kopca. Keď sme boli mladí a perspektívni nevládal som, teraz keď už nie sme práve - však viete - dychčala žena. Aspoň prvú hodinku. Potom sme dychčali spolu. Máme ešte jeden problém. Smerom do kopca máme iné tempo. Trochu iné tempo. Vždy som o osem krokov vpredu. Žena osem krokov zaostáva. Tvrdí, že nedokáže udržať moje tempo. Ak ideme takto desať minút a obzriem sa, stále je za mnou presne tých osem krokov. Počkám ju a vykročíme spolu. Po minúte mám osemkrokový náskok. Nestíha to zdrvujúce tempo. Po polhodinke stále osem krokov. Tak neviem. Zvládali sme to. Boli sme vybavení. Každý mal svoj čaj. Žena roibos, ja ovocný. Rožky každý rovnaké. Na pumpe sme si kúpili tatranky. Dali sme si ich po dvoch hodinách. To nás začali predbiehať dôchodcovia. Ale už sme boli v kosodrevine. Čakala nás rovinka. Podľa mapy sme mali kráčať presne tri hodiny. Boli sme o 40 minút rýchlejší. Tak tým dôchodcom nerozumiem. Ale čo už. Čakala nás káva. A áno, tie buchty.

Brnčalka možno nie je najkrajšou tatranskou chatou a možno nie je ani práve tou klasickou horskou chatou, ale okolie je skvelé. Aj z vnútra. Dôchodcovia sedeli vonku. My sme si sadli dnu. Rekonštrukčná klasika dorazila aj do Tatier. Plastové okná. Veľké. Výhľad na Jastrabiu vežu. Za plastovým oknom dokonalá fototapeta. Skaly na dosah a naozaj zelené pleso. A nad Jastrabou sa dokonca ukázalo modré nebíčko. Aspoň k buchtám. Objednali sme si pri okienku. Tam nás už čakali. Na fotke. Tri parené buchty za 95 korún. Žena neklamala. Objednali sme si. Dve kávy s mliekom, buchty. A?. A hrachovú polievku, keď sme už v Tatrách. Horúcu hrachovú sme dostali hneď. Kávu tiež. Ukázalo sa, že až taká horúca nie je. Mliečko sa v nej zrážalo. Ale bola to káva po dvojhodinovej jazde autom a necelých troch hodinách chôdze. Chutila. Musela chutiť. Buchty sme nedostali. Zatiaľ len číslo. 91. Polievku sme pofúkali a zjedli. Kávu sme zohrievali rukami a pili. A čakali. Pozerali sa z plastového výhľadu a počúvali čísla od okienka. Buchty nepatria k rýchlovkám, bolo nám to jasné. 106! Vyprážaný sýýýr. 107! Sýýýr !!!! A tak ďalej. Dočkali sme sa. 91. Buchtyyyy.

Tri veľké buchty s horúcim lekvárom. Kopec maku. Dobré buchty. Žiadna sláva bez výhľadu na Jastrabiu, ale tam ten výhľad práve je. Užili sme si to. Cesta späť. Cestou dole máme rovnaké tempo. Ešte sme si všimli, že mladí a perspektívni už schádzali zo Svišťovky. Cesta dole už nepriniesla žiadne mimoriadne zážitky, až na to, že sme išli ešte rýchlejšie ako smerom hore. A aj tak nás tí dôchodcovia dostali. Predbehli nás. Čo už. Možno sa len niekam ponáhľali. Nás poháňala už len predstava ( naozaj ) dobrej kávy. Čakal nás ešte Smokovec a Apple pie. Pravidelný čitateľ bedekera si spomenie na tretiu kapitolku. Celý čas som sa bál, že už majú len posledný kúsok. Došli sme a mali ho. Posledný kúsok. Asi už ani nie najčerstvejší ale aj tak. Bol to ten kúsok, o ktorý som sa bál. Dali sme si dobrú kávu a dobré koláče. Prečítali noviny a išli domov. Ale táto nedeľa bola o inom.

Do nášho bedekera pribudla zlá káva a tri buchty na pare, ktoré si navyše treba zaslúžiť. Niekedy totiž ani buchty na pare nie sú zadarmo. Niekedy sú aj zlé buchty dobré a zlá káva chutí skvelo. Len do tej kaviarne musíte íst tri hodiny. Boli sme na buchty v Tatrách. Na Chate pri zelenom plese. Na starej Brnčalke. A musíme sa tam vrátiť. Ešte sme tam neboli spolu všetci traja a v našom tatranskom zápisníku stále chýba pečiatka z chaty Plesnivec. To je vlastne cesta okolo. Teraz síce máme v letnom pláne storočnú zbojníčku, ale o buchty sa báť netreba. Počkajú nás.