po pismenku

Čítal som si Imre Kertésza. Dobrá knižka. Ale pri jednom slove som sa zastavil. Zatvoril som knižku aj oči. Jednak už bolo neskoro a jednak som si spomenul. Pre knižku to slovo dôležité nebolo. Pre mňa áno. Taká tá vec na ktorú zabudnete, že aká je dôležitá. Jednoducho preto, že už skoro nie je. Páternoster.

Bol som úplne malý chlapec. Taký čo cestuje úplne zadarmo alebo takmer zadarmo. Aj vtedy sme cestovali. Na voľajaký ROH zájazd. Odchod autobusu spred takej vysokej budovy. Stála na našom sídlisku a volala sa hotel. Hotel Oceľ alebo nejako podobne. Bol to taký ten robotnícky hotel pre oceľové srdce východu. Tak sa tej fabrike hovorilo. Ale o fabriku tu nejde. Autobus odchádzal v noci. Na parkovisku ale nebol. Meškal. Chvíľu sme tam posedávali na cestovných taškách a potom sa rekreanti presunuli do hotelovej haly. Do tej ubytovne. A tam som ho uvidel po prvý krát v živote. Bolo to zaujímavejšie ako celá rekreácia. Z rekreácie si nespomeniem na nič ale ten výťah som si zapamätal navždy. Páternoster.

Nerozumel som tomu. Stál som tam a celé minúty som len pozeral. Ani som sa nepohol. Predo mnou sa bez konca a bez začiatku predvádzali kabínky. Ten výťah nestál a nemal žiadne dvere. Išiel hore a dole. Nerozumel som tomu. Občas do neho naskočil nejaký hotelový hosť s oceľovým srdcom a zmizol mi pred očami. Chvíľu som videl nohy s kolenami a potom len topánky. A ďalšia kabínka a ďalšia. Nerozumel som tomu. V našom paneláku výťah bol. Ale bol v klietke a mal dvere. Dokonca dvoje. Aj na kabínke a aj na klietke. Stál len na každom druhom poschodí a bol som taký malý, že vtedy by som ešte nedosiahol na gombíky. Ale tu žiadne gombíky neboli. Nikto ten výťah neprivolával. Nikto nezatváral dvere. Gombíky a dvere neboli. Bol to páternoster.

Otec to musel zbadať. Keď ma uvidel pri tom výťahu. Chytil ma za ruku a spolu sme do tej kabínky nastúpili. Mama videla len naše nohy s kolenami a potom len topánky. Zmizli sme. Zdalo sa mi to neuveriteľne rýchle. Bolo to vzrušujúce. Držal som otca za ruku a blížili sme sa k najvyššiemu poschodiu. Držal som ho čoraz pevnejšie a počul som tú strojovňu nad hlavou. Myslel som na to ako sa s otcom prevrátime na hlavu. Inak sa to predsa nedalo. Len tak. Na poslednom poschodí sme vybehli. Oco mal už ruku rozdrvenú. Naskočili sme do kabínky a dole nás čakalo to isté. Ak by sme boli veľmi veriaca rodina asi by sme sa modlili otče náš. Páternoster.  

Bol to zážitok na celý život. Potom sa z toho môjho života páternoster stratil. Oceľový hotel som už nikdy nenavštívil. Netuším či sa aj dnes robotníci prevaľujú na poslednom poschodí dolu hlavou. Môj druhý páternoster ma čakal v inej košickej budove. Bol som o takých 25 rokov starší a oveľa odvážnejší. Otca som už pri sebe nemal a tak som len kŕčovito držal madlá. A nevystúpil som. Prečítal som si tú strácajúcu sa tabuľku: Pozor, posledné poschodie, vystúpte. A nevystúpil som. Videl som už len hlavičku z veľkého P. Neotočil som sa na hlavu. Zahrkotalo to a išiel som dole. Nohy som mal na tom istom mieste a cítil som sa naozaj veľký. Odviezol som sa na prízemie a prešiel som to aj tam. Vrátnik ma nevidel. Videl ma len pán ktorý chcel na prízemí naskočiť do kabínky a nenaskočil. Bolo obsadené. Z tmy sa vynorila moja hlava a potom celý ja. Ten pán uvidel moje nohy s kolenami a potom topánky. Čakal na druhú kabínku. Na svoj páternoster.

Stále ma ten výťah poteší. Stále si spomeniem na to ako som otca držal za ruku. Viem, že v Košiciach je na dvoch miestach. V tej jednej budove pri amfiteátri a potom na daňovom úrade. Raz ročne sa povozím. A raz ročne si zaspomínam. A potom ešte v mimoriadnych prípadoch. Ako keď si čítam Imre Kertésza a jeho Fiasko. Bezvýznamné slovíčko, ktoré tam ani nemuselo byť. Páternoster.