po pismenku

 

Bojujem. Bojujem ako lev. Ako tri levy. Povedal by som ako dva ale bojím sa že poviem dve. Dve levy. Ja som z Košíc a preto si musím dávať pozor. Normálne si nemusím dávať ale teraz musím. Potím sa a trasie sa mi celý človek. Ako lev. No “lev“. Ale trasie sa. Ako. Ako huspenina povedzme. Huspeninu som nikdy nemal rád. Ale na horalky som ako lev.

Ja poznám svoje rezervy. Každý máme rezervy. Napríklad desať kíl a dvadsať centimetrov. Alebo dvadsať kíl a desať centimetrov? Neviem to úplne presne. Jednak si myslím, že naša váha neváži presne a jednak jednak. Ak sa pýtate, že čo jednak tak nič. Len že jednak. Že je jadnakovo len jedno či ide o desať alebo dvadsať kíl. Ide o to, že na horalku som ja pes. Teda teraz. Inak som ako lev. Teda na horalku.

Horalka je dobrá sladkosť. Aj keď vlastne musím povedať, že nie je horalka ako horalka. Minule sa to zase stalo v Tatrách. Ráno som vstal a skočil som do potravín. „A kúp aj tri horalky“ kričala za mnou žena z dverí, pričom také niečo ona kričí iba v Tatrách. Doma by kričala o syre tofu a len celozrnnom pečive a o tom, že nech ma ani vo sne nenapadne prísť s bielymi a tvrdiť jej, že tmavé pečivo nebolo, lebo ona vie, že je. Ale v Tatrách kričala o horalkách. V Tatrách si do ruksaku dávame vždy termosku s čajom, náhradné ponožky, peňaženku a tri horalky. Lebo sme traja. Ja a moja žena a moja dcéra. Zvláštne je, že vtedy nikto nepovie, že „počúvaj ty si dvakrát taký ako ja a tri krát taký ako dcéra a tak ty si sám kúp tri horalky“. To nepovie samozrejme nikto nikdy. Tak som išiel po horalky.

„To si čo kúpil?“ opýtala sa ma žena keď som prišiel a mal som tri horalky. „Horalky“ povedal som pokojne lebo som ešte veril, že žena je rozospatá. „Tieto horalky nie sú horalky“ povedala celkom nerozospatá. Ale ja som stále veril, že je rozospatá a tak som bojoval: „ako, že nie sú horalky. Pozri, tu je napísané, že Horalka“. „Horalka? Ty nevieš ako vyzerá naša horalka?“ povedala žena a dala výrazný prízvuk na slovíčko “naša“. „Toto, môj milý nie je horalka“ dodala bez dôrazu na slovíčko “milý“. Tie tri horalky sme ani do ruksaku nedali.

Sú totiž horalky a horalky. O tatrankách už vôbec nemusíme hovoriť. Tatranky a to tie príchuťové sú hanba horaliek. A aj horalky sú horalky a horalky. Hovorím to len preto, že doma mám horalku o ktorej by moja žena povedala: „vidíš, toto je horalka“. Je to na nej aj napísané: horalka. A má priesvitný obal. No hovorím. Horalka. Ale ja som teraz na horalku pes. Nie lev. Pes.

Ja panikárim vždy pred dovolenkou a aj teraz pôjdeme na dovolenku. Na dovolenku potrebujem peknú postavu. Ale ja sa vždy pred dovolenkou uvidím v zrkadle. Aj teraz.  Mal som v ruke nerozbalenú horalku a videl som sa. Videl som, že ide o dvadsať a nie desať centimetrov. O centimetre okolo brucha. Človek by si povedal, že jedna horalka ho nezabije. Keď sa poriadne rozomelie v bruchu tak to brucho narastie maximálne o pol centimetra. Ale u mňa proste jedna horalka narastie o toľko centimetrov ako má keď je celá a aj to na dĺžku. Tak stop. Povedal som si. Nežerieš a hotovo. Nevyzeráš ako lev a ani ako pes. Vyzeráš ako. No to. To zviera. Však vy čo jete horalky viete na čo myslím.

Tú horalku som dal do kuchynskej linky. Tri dni som chodil okolo ako pes. Vrčal som na tú skrinku. Hádzal som na ňu pohľady. Ale vydržal som. Najhoršie to bolo večer. To som prvé tri dni chodil každú druhú hodinu piť pohár vody a pozeral som sa do kuchynskej linky na tú horalku. Každé druhé dve hodiny som chodil na záchod vypustiť vodu a do kuchyne som ani nešiel. Ale zvíťazil som. Ja som na horalku pes a lev zároveň. Mňa jedna horalka neporazí.