po pismenku

Nedávno som vymenil pracovisko. V živote sa mi čosi pomenilo. Napríklad šéf. Nesťažujem sa. Lebo ako sa hovorí: nemôžem sa sťažovať, s dôrazom na slovíčko nemôžem. Ale aj bez dôrazu.

Pracovisko mám milé. Kolegovia sú lepší ako tí predtým. Vlastne ono ani tak nejde o to, že sú lepší, len menej podliehajú depresii. Minule som sa stretol s tými bývalými. Poplakali sme a posmútili. Všetci boli s niečím nespokojní. Málo peňazí a blbá atmosféra a zlé pracovné podmienky a málo voľného času a odporný šéf. Nehovoril som nič.

V novej práci mám viac peňazí a atmosféra je uvoľnená a pracovné podmienky oveľa lepšie a na toalete je aj toaletný papier a tekuté mydlo a času mám síce trochu menej ale zase aj inú prácu. Žiadna blbá atmosféra. Normálne veselo. Teda až na toho šéfa.

Ja som TU a TU už popísmenkoval o tom aký bol prijímací pohovor a aj to som prezradil, že sme už roky kamaráti, ale to som nevedel čo ma čaká. Keby som si bol istý aké i-y sa píše v slove tyran ( aha tak viem to, že tvrdé ) tak by som napísal ( a aj som napísal ), že on je tyran. Lebo v podstate je.

Ja mám zodpovednú prácu. Od rána sedím za počítačom a musím sledovať nejaké veci. Také veci v počítači. A ešte mám aj zodpovednosť za ľudí. Musím im povedať, že čo vidím a čo majú vidieť oni a čo vidieť nemajú. Keby som to tak zúžil tak sa dá povedať, že som malý šéf cez pozeranie do počítača a ešte nejaké ďalšie veci. Môj šéf je samozrejme väčší šéf cez podobné veci. On má pozerať, či dobre pozerám, že ako na to pozerajú naši podriadení. Dosť zodpovedná práca.

Ráno keď si zapnem počítač tak si na lištu nahádžem to čo mám pozerať a pozerám. A tak. Keď niečo napozerám tak to aj nahlas poviem a tak. Nič by mi nemalo uniknúť ale to by človek nemohol mať takého šéfa ako mám ja. Takého tyrana. Lebo on skoro vždy na do mnou stojí. Teda príde a postaví sa a potom.

Potom si ku mne sadne. Tak chvíľu sedíme a on potom spustí nový program, ktorý začne pozerať. A potom pozeráme spolu. Ale pravda je taká, že ten program by som pozerať nemal, lebo čo už na ňom napozerám. Mohol by som akurát tak po polhodine pozerania povedať svojim podriadeným: „Tak ľudia, toto, čo my tu so šéfom akurát pozeráme, to vy nepozerajte, lebo bude prúser!“. No a popri tom mi utekajú veci, čo mám pozerať a tak niekedy na mňa zakričia: „Šéfe a toto si videl, nemali sme to vidieť aj my?“. Na jednej strane ma poteší, že to vidia ale na druhej si poviem, že načo tam ja potom vlastne sedím.

Ale sedím, lebo vedľa mňa sedí ten môj tyran šéf. Niekedy sa stane, že na mňa ani nezakričia a tak ja vôbec neuvidím čo som vidieť mal a tak som z toho aj nešťastný. Ale už viem, že až tak nemusím byť, pretože mi môj šéf povie: „Neblbni, to nám síce ušlo ale však pozri si radšej toto!“ a klikne na ten program, čo pozeráme a pozerať by sme nemali.

Môj šéf je jednoducho tyran a celý deň pri mne sedí. Pozerá mi na prsty a mrazí ma pohľadom. To vtedy, keď začnem hľadať niečo čo sa mu nepáči. Ale je to aj naopak. My sme so šéfom kamaráti a tak mu môžem povedať: „Počúvaj starec, Smokie je hovadina“ a pustím niečo iné. Ale on je šéf. A tak si niekedy pustíme aj Smokie.

Môj šéf je tyran a núti ma robiť čudné veci. V práci pozeráme Youtube. A niekedy aj Smokie. Ale minule sme sa šúlali z Baščovanského a zaťa. Lebo viete: „Najprv imidž a potom gitára. Kto je tu impresário? Kto je manager?