Základnú som skončil a obrazne tak aj hru so spolužiakom. Poviete názov skupiny a ten druhý pokračuje posledným písmenom. Beatles, Smokie, Elán ... až kým niekto nepovie T Rex. A tam to končilo. Boli rôzne slovotvorné pokusy ale neuspeli. Gymnázium bolo na periférii a z pôvodných spolužiakov v triede iba jeden. Aj to nie ten z hudobného scrabble. Základnú som končil vystrihaný dohola ( následok všeobecnej stávky ) a strednú som prežil s pätkou. Volalo sa to na popera. Aspoň na základe tohto slovíčka ma vždy ostrihali. Ale len na jednom mieste. Inde vás ostrihali len na krátko.
Bolo to všeobecné obdobie Elánu a naša trieda tiež žila tulákmi v podchodoch a tak podobne. Išlo to na všetkých žúroch a holdovala tomu hlavne nežnejšia časť triedy.
A prišlo aj novo romantické obdobie. Na stene sa mi krátkodobo objavili Wham. Čo už. Naozaj len krátkodobo. Ale na chvíľu som new wave podľahol. Nikdy nezabudnem na vizuálny zážitok. Bronski Beat. Poznali sme ich ale nikdy nevideli. Až sa raz v socialistickej televízii objavil prenos buď zo San Rema alebo St. Vincent a tam pribehli na pódium traja mäsiari v kockovaných flanelkách a kanadách s dvoma synťákmi a tým hlasom. Bronski ostali u mňa na vrchole tejto doby. Nič ich už neprekonalo.
Objavil sa Triangel a fungoval slovenský popík. Väčší zážitok však nám na juhu poskytla Poptarisna. Skvelý objav z maďarského rádia. K oranžovému gramofónu pribudol prvý magnetofón. Tuzexový mono Panasonic. Bez rádia ale s káblom, ktorý zvládol nahrávanie z gramofónu aj rodičovského rádia. A dokonca aj z televízie. Mali sme farebný ruský Rubin. Skôr trojfarebný s veľkou záľubou v zelenej. Poptarisna fungovala ako okno. Pre mňa to bol Luxemburg začiatku 90-tych rokov. Pomaly sa rozrastala aj zbierka maďarských platní z Pepity s pekným logom. Klasicky pribúdali aj slovenské popíky. Žbirkovia a Modusy. Občas sa v Opuse objavili licencie, ale 120 korún bolo na mňa vtedy priveľa.
Boli ale aj iné zázraky. Kto z vás si spomenie na modré fólie z ruských časopisov. Viem, že boli detské ale na strednej sme mali predplatený Krugozor. A tam na štvrtej strane občas prišiel zázrak s neuveriteľným menom. Aj Bitlzy, Ekspres mečty ( Dream Express ) a raz. Električeskyj neviemaký ansambl. ELO. Na druhej strane druhej platničky dve pesničky. Hral som ich do omrzenia. Svojho a susedov. Raz popoludní zazvonilo dievča od susedov a chcelo vedieť odkiaľ mám tú skvelú platňu. Krugozor ju dostal.
Hudobné vzdelanie mi rozšírili aj tradičné nákupy na mestskom blšáku. Prvé dum-dumky. Indické platne dovážané z Juhoslávie tými, ktorí dostali s rodičmi cestovnú doložku a rodičia boli ochotní vyčleniť časť devízového prísľubu. Dodnes mám Steve Miller Band a ich Joker-a som opäť začal aspoň na chvíľu počúvať pred rokmi keď sa objavili Spin Doctors. To čo bola Pepita pre Maďarov mne prinášal Panton. Môj český objav, ktorý nahradil jandov Olympic bol jandov Abraxas. Platňa s čiernobielym obalom a boxerskou rukavicou. Box. Skvelý bol aj ich koncert. Na chvíľu som mal svoj Police. Objavom Větrníka ale dostali relatívne vážnu konkurenciu. Aj keď to už bola skôr otázka konca strednej a začiatku vysokej. Vítkovo kvarteto a všetky tie české neuveriteľné veci, ktoré sa hrali len raz za týždeň na tom jednom jedinom mieste. No hudobne som v tom mal poriadny guláš. Striedal som to s Alan Parson Project a ich vytlačeným hieroglifom od jedného kamaráta a AC/DC od druhého. Ale to už boli na svete aj moje vlastné veci.
V meste bola predajňa platní vlastne len jedna. Opus na Leninovej ulici. Platne mali ešte v obchodnom dome Prior na druhom poschodí a v Sovietskej knihe. Tam bol pult hneď pri dverách a pri predavačke krabica s obalmi. A v nich ma čakal Ursiny a jeho Modrý vrch. Dovtedy som o ňom nikdy nepočul. Tá platňa mala ale rozkladací obal. Na slovenské pomery niečo neuveriteľné. Taký ten akoby dvojalbum akurát s tým, že platňa bola iba jedna a toľko papieru potrebovala tá jedna vinylka na texty. Modrý vrch ma síce nechal blúdiť medzi zbierkami všetkých priateľov ale u mňa si vybudoval v zbierke vlastné miesto. Rozdelil štós platní na dve strany.
Modrý vrch strážil pravú stranu ( a ostal tam vlastne až do chvíle, keď mojim vinylkám odzvonilo ) a tam už išlo len to čo v tej zbierke ostávalo. Z predchádzajúcich vecí tam prešlo len zopár kúskov. Loksi od LGT áno ale Piramis už nie. Zo slovenských v tej chvíli vôbec nič. Bola to opustená pravá strana. Ľavá bola preplnená ale začal na ňu padať prach. K modrému vrchu išiel každý nový Ursíny a na to aká to bola hudba vyšlo ich pomerne dosť. Zrazu som objavil jazzové platne. Malé pantonky zlacnené na 5 korún. Pekná séria s akoby terčíkom a poradovým číslom. Ale prišli aj LP-čky. Stivínov dvojalbum. Collegium musicum. Modrý Efekt, CK Vocal ale doprava išiel aj Marsyas a starší Hammelovia. Čoraz presnejšie som vedel čo tam chcem mať. Stále som na blšáku predával domáce zbytočnosti a všetko som okamžite minul na doplnenie modro-vrchovej strany. Veľká zmena v prospech pravej strany prišla až podstatne neskôr. Dedičstvo po emigrujúcom priateľovi. Ale to bolo už iné obdobie.
Na magnetofónovej páske mám z tej doby stále jednu nahrávku. Nahrával som to z televízie na ten mono magnetofón. Bola to netuším aká relácia o výtvarnom umení. A bol to skoro rovnaký šok ako ten modro-vrchový. Netuším kto tam hovoril o obrazoch. Presnejšie tancoval s nimi a spieval. Tá hudba bola skvelá. A dookola som si púšťal hlavne jednu pieseň. „Nenávidím ťa keď sa ti darí, keď rozdávaš a berieš milodary ... to preto tak veľmi nenávidím nenávisť, nenávisť plodí nenávisť, rozkladá všetko zložené a z lásky stvorené.“ Netuším kto to bol, ale bolo to presne také aké som hľadal. Ursíny a ten s tými obrazmi.
Komentáre