po pismenku

Mám nové okuliare. To by nemuselo byť až také prekvapenie, keby to také prekvapenie nebolo. Lebo je. Len si nie som istý, či je to dobre alebo zle. Lebo mám taký pocit, že je to zle. Ja mám totiž okuliare celý aktívny život.

Môj aktívny život sa začala asi v piatej triede na základnej škole. Začal som sa na svet pozerať cez okuliare. Mal som také strieborné aby som vyzeral múdro ako sa na takého piataka patrí. Vyzeral som dosť múdro. Dovtedy som tak múdro nevyzeral, čo sa dá porovnať podľa farebných fotografií. V čase môjho detstva ešte veľa farebných fotografií nebolo ale zase keď sa fotila trieda so súdružkou učiteľkou tak sa už na farbe nešetrilo.

Farebné fotky mám od prvej triedy. Od prvej do štvrtej vyzerám milo ale nemúdro. Až v tej piatej vyzerám múdro. S tými okuliarmi. Mimochodom, mám taký pocit, že sa mi výrazne zhoršil prospech. Najprv som si myslel, že to bolo len tak, že som sa zhoršil alebo menej učil alebo mi už nezapínalo, ale dnes viem, že to bolo v okuliaroch.

Keď človek vyzerá ešte tak normálne ako milý chlapec tak sa mu všeličo prepečie. Keď ale vyzeráte ako malý intelektuál v strieborných rámoch tak sa vám neprepečie nič. Taký múdry chlapec keď chce byť múdry tak musí byť múdrejší ako chlapec bez okuliarov. Nevedieť kde je Sicília je normálne keď máte na sebe tričko a trampky a nenormálne keď máte na nose okuliare. Ja keď tak na to teraz myslím som bol obeťou toho, ako múdro som celé detstvo vyzeral.

Postupom času sa okuliare menili ale relatívne dlho som v nich vyzeral múdro. Do istého veku vám okuliare vyberá aj kupuje mama a každá mama chce mať múdreho syna. Malého inžiniera. Vtedy ešte súdruha inžiniera. Takže na tých farebných fotkách som naďalej vyzeral veľmi múdro a nápadne sa mi zhoršoval prospech.

Potom som si vybral prvé okuliare sám a už som až tak múdro nevyzeral ale prospech sa mi nezlepšil. Nosil som na nose lennonky a potom také kostené lennonky čo som volal lloydky podľa Harolda Lloyda, ale aj tak nikto nevedel, kto je Harold Lloyd ale len kto je Lennon. Ale nech už to boli lloydky či lennonky, múdro som už nevyzeral a napriek tomu sa mi prospech nezlepšil. Teraz mi ale zaplo, že som vôbec nechcel hovoriť o svojom prospechu lebo vždy je tu istá hrozba, že raz dcéra zistí, že pán Popismenku je jej otec. Tak keby to moja dcéra teraz zistila tak sa jej oznamuje, že to je literárna fikcia a jej otec aj tak nechcel písať o tom ale o inom.

Okuliare sa menili a postupne sa zväčšovali a tak až som nakoniec začal nosiť také okuliare bez rámov alebo teda skoro bez rámov. O prospechu sa nedá nič povedať, lebo prospech už nemám ale chodím do práce a mám kolegov. Nedá sa povedať, že by som bol najobľúbenejší kolega ale asi až taký tretí najobľúbenejší. Si teda aspoň myslím.

V každom prípade som ešte žiadnemu kolegovi neukazoval svoje farebné fotky kde som odfotený s celou triedou a kde by oni hádali, že ktorý chlapec som ja. Napríklad by pichli do takého malého a bacuľatého a ja by som povedal: "kdeže" alebo by pichli prstom do takého obyčajného v tričku a ja by som povedal : "tak čo si sa pomiatol" a oni by potom pichli do najväčšieho dievčaťa z triedy a ja by som povedal: "nie, nie táto, tento som ja". "Tento v okuliaroch?" začudovali by sa a ja by som si všimol že oni si nevšimli, že mám také okuliare bez rámov a povedal by som im zvesela, aby sa nezahanbili, že sú nevšímaví: "Tak čo ste úplní dilinovia, že ste si nevšimli, že váš tretí najobľúbenejší kolega nosí okuliare celý život?!" A potom by bolo veselo a ja by som nebol urazený.

Lenže ja som teraz urazený. Ja som totiž prišiel do práce v nových okuliaroch a dvaja kolegovia si ich veľmi pochvaľovali. "Super okuliare, odkedy ich musíš nosiť?". "Tak čo ste úplní dilinovia, že ste si nevšimli, že váš tretí najobľúbenejší kolega nosí okuliare celý život?". "Nemyslíš vážne" povedali mi na to a ja som dodal: "Mamička skákavá, tak ja som za tie bezrámové okuliare pred rokmi vyrazil strašné peniaze a vy ste si to ani nevšimli. Však ja som tie peniaze vyhodil do luftu". A tak. Potom sme len tak sedeli a ja som sa chcel opýtať: "počúvajte, donesiem fotky zo školy a budete hádať, že ktorý som ja?". Ale neopýtal som sa. Predsa len som trochu urazený.