po pismenku

Nepochopím to. Ako môžu byť ráno vtipní. Ja som ráno vtipný, ale myslím si to len ja. Moja žena a dcéra si to nemyslia. Smejem sa len sám. A rozumiem im. Pripadám im ako mechom udretý. Chvíľu to trvá, kým začnem normálne fungovať.

Ráno riešime dilemu. Ja, keď zbehnem do kuchyne ako prvý  pripraviť raňajky ( uvariť čaj a položiť na stôl sójové jogurty ) a pustiť psa na dvor zapínam televízor. Akýkoľvek program. Čokoľvek. Ako ohrievač. Prvá ku mne zbehne dcéra. Má zlepené oči a okamžite ich oprie (obrazne) o ohrievač. Pripadá mi ako mechom udretá. Chvíľu to trvá kým začne fungovať. Potom sedí pri stole a ja poviem: otvor jogurt. Potom sedíme a ja poviem: jogurt. Potom sedíme a ja poviem: čaj. A tak dookola ako dvaja mechom udretí. Potom vypnem ohrievač. Aby dcéra oprela (obrazne) zlepené oči o jogurt. Potom sa objaví manželka a zapne rádio. Funko. Všetci sú veselí. Sú kúúl a trendy. Svet je skvelý. Jogurt je skvelý a čaj je skvelý. Vôbec mi nepripadajú ako mechom udretí. Aj my sme zrazu prebudení. Žena povie dcére: dopi čaj. Dcéra má už otvorené oči. Normálne funguje a myslí si,  že mám trápne vtipy. Lebo aj ja som už akože prebudený a vtipkujem. Som fun-ko. Mechom udreté.

S našou fenkou je to zvláštne. Keď smerujem do kuchyne vyberiem ju z kresla, oči má zlepené ale chvost už vrtí. Na rukách ( má krátke nohy, tak musím ) ju zoberiem k dverám a zvyšok už zvláda po svojich. Ak je zima je na dvore krátko. Ak je teplejšie prepočíta svoje diery a zašteká pri dverách o čosi neskôr. Potom prichádza tradičná päťminútovka. Dostane „lakocinku“ a teší sa. Skáče okolo koženej guľky ako moderátor z rádia. Potom si ľahne na gauč a je mechom udretá. Spí. Závidím jej. Ja keď som doma tak už nespím. Spím, ale akože nespím. Šoférujem.

V aute je to ďalšia dilema. Moje pokusy o spustenie cédečka fungujú len občas. Žena (podporovaná dcérou) zapína fun-ko. Cesta je to krátka. Skratkoidná. Pár odbočiek pomedzi domčeky. Kontrola konkrétneho dvora pri botanickej záhrade. Ak je pani na dvore ( je skoro vždy) bude pekný deň. Potom nezabudnúť odbočiť k ženinej škole (ak nemá voľnú prvú hodinu) alebo zabudnúť odbočiť (ak má voľnú hodinu) a pokračovať k dcérinej škole. Občas to popletiem. Stále som mechom udretý. Vo fun-ku akurát súťažia. Súťažia veselí a vtipní ľudia. Je to skvelé ráno. Súťaživé. Keď má žena voľnú hodinu ideme na kávu. Nehrá tam rádio. Stále majú pustenú televíziu. Bulharský hudobný kanál. Svičky hovorjat.  City točka bégé. A rytmus. Hudba života. Je to ešte horšie ako to rádio. Ale televízor ja viem odfiltrovať aj keď je úplne nahlas. Je to len ohrievač. Keď je ráno bez kávy a žena vystúpi pred prácou rádio vypnem. Dcéra je dcéra – musí to vydržať. Občas ju čaká moja hudobná produkcia a občas len tak po pamäti šoférujem. Je to krátka cesta. Občas preladím na Devín. Na Ranné ladenie. Nie je také kúúlové a nesúťažia. A sú ako mechom udretí. Kto už len ráno chce vedieť, že kde bude výstava. Raz hrali pesničku z kamarátovej platne. Spesničkoval jednu moju básničku, čo som napísal pred dvadsiatimi rokmi. Stál som na semafore v rannej zápche. Spustil som okienko a ruku vyložil von. Cítil som sa ako Bob Dylan. Užíval som si to. Potom hovorili aké sú výstavy v Trebišove.  Nikdy tú pesničku už nikde nehrali. Hovorím. Mechom udretí.

Jednoducho rádiá nenávidím a ráno ich nenávidím najviac na svete. Keď som v práci v Bratislave tak ho nepočúvam vôbec. Keď sa to tak zoberie, ráno keď vstávam už nie je ráno. A nepočúvam ani tak. Niekedy som počúval. O tom inokedy. Mimochodom Muller mal kedysi s Banketom (ešte úplne na začiatku) takú pesničku: zobúdza ma rádio, alebo telefón ...