po pismenku

 tilt.it

Veď ja som vlastne na posmech. Mám povesť. Ani nenapíšem akú. Ten, čo jedáva samé koláče. Ten, čo sa zanedbáva. Ten, čo sa nepozerá do zrkadla. Tak aby bolo jasné. S tým je nadobro koniec. Vstúpil som si do svedomia. Pred dvoma dňami.

Ja bývam doma a v prenajatej izbe v Bratislave. Doma máme v kúpeľni veľké zrkadlo. Potom máme veľké zrkadlo aj v izbe na jednej skrini a potom máme ešte zopár zrkadiel. V poriadku. Doma ja vidím, že je zle. Stojím pred zrkadlom a snažím sa silno nadýchnuť. Pri silnom nádychu sa mi v minulosti výrazne zmenšovalo brucho. Pri veľmi silnom nádychu som mal dokonca vypätý hrudník. Dnes to už neplatí. V poriadku. Beriem to a zamýšľam sa nad sebou. Ale v Bratislave to mám ťažšie.

V tom bratislavskom byte nie je poriadne zrkadlo. Je tam len jedno také to celoplošné na celoplošnú postavu. Aby bolo vidieť či je brucho po nádychu schované alebo nie je schované. Ale to zrkadlo nevidieť. Teda zrkadlo vidieť ale nedá sa v ňom vidieť brucho. Zrkadlo je na skrinke v chodbe. Ale v tej chodbe je aj skriňa na šaty a ešte je tam jedna skriňa v ktorej je televízor. A tak ja síce môžem v chodbe pozerať televízor ale nemôžem si pozerať brucho po nádychu. To zrkadlo je nepoužiteľné pre potreby vývoja postavy.

V tom byte je ešte jedno zrkadlo. V kúpeľni. Ale je to len také zrkadlo na kúpeľňovej skrinke, kde sa síce vidím keď sa holím ale kde brucho nevidím za žiadnych okolností. Musel by som odstúpiť aspoň štyri metre ale tá kúpeľňa má na šírku len meter a pol. Ak odstúpim štyri tak som už v svojej izbe a nevidím sa pre panelový múr. Mohol by som si ešte doniesť do kúpeľne stoličku a postaviť sa na ňu. Tak by síce bolo v zrkadle moje brucho ale ja by som ho nevidel, lebo by som mal hlavu nad zrkadlom. Ak by som si teoreticky čupol tak by som videl aj hlavu a brucho ale nedalo by sa cvičiť nadychovanie. Takže takto. Viem o čom hovorím, minule som tam tú stoličku dotrepal.

Teraz by si človek povedal, že je po všetkom. Že doma sa jeden dôstojný muž nebude zosmiešňovať cvičením pred celou rodinou a tam kde rodinu nemá sa zosmiešniť nemôže, lebo neuvidí výsledok. Myslím samozrejme na tréning. Na cvičenie. Na niečo, čo by z môjho brucha urobilo také brucho pri ktorom sa netreba zhlboka nadýchnuť. Ale vzdialenosť medzi Bratislavou a Košicami nie je až taká aby človek zabudol. Tak minule som sa doma pozrel do zrkadla a v Bratislave som to mal stále pred očami. Povedal som si, že mám toho akurát dosť. A vstúpil som si do svedomia.

V mojom prenajatom byte mám prenajatú jednu izbu. V druhej izbe býva pán domáci ale ten tam skoro nikdy nie je ak sa za skoro nikdy nepočíta noc. Lebo v noci tam je. Ale ja som si vstúpil do svedomia predpoludním. V tom byte je ešte chodba so zrkadlom do ktorého sa nepozriete. A ešte je tam kuchyňa do ktorej sa pozriete a ešte kúpeľňa a toaleta a ešte jedna veľká izba. V tej izbe nebýva nikto. V tej izbe sa vstupuje do svedomia.

Vstúpil som do tej izby s pocitom pohľadu do košického zrkadla. Vedel som celkom konkrétne o čo mi ide. V tej izbe sú dve činky. Ešte trošilinku nábytku a okno a záclona a nič viac. Dve veľké a ťažké činky. Také do ruky. Vstúpil som tam a začal som posilovať. Asi desať krát som zdvihol obe činky. Naraz! V každej ruke jedna činka. Potom som skúsil stiahnuť brucho a škúlil som cez záclony do okna či sa neodrážam. Neodrážal som sa. Potom som tie činky držal v predpažených rukách a urobil som päť drepov. A potom ešte tri. Pre istotu.

Potom som išiel do chodby a vopchal som sa medzi televízor a veľké zrkadlo. Nič som nevidel. Nevidel som žiaden pokrok, lebo v tom zrkadle sa nijako nevidíte. Vošiel som ešte do kúpeľne ale ani keď som stál na špičkách nebolo vidieť nič. Vrátil som sa do izby k činkám a ešte päť krát som ich zdvihol. V napätých a predpažených rukách. Potom som sa postavil na balkón a polozatvoril som balkónové dvere. Niečo som videl ale nedá sa to stopercentne potvrdiť. V každom prípade mám pocit, že som už trochu zchudol.