po pismenku

Polovicu života trávim v Bratislave. Môj vzťah k Bratislave sa vyvíja.  Nevyrástol som tu a nemám tu spomienky. Nepoznám korzo. Nekorzoval som tu. Mal som tu len jednu frajerku a aj to frajerku-nefrajerku.

Nemám spomienky zo základnej, strednej a ani rodičovsko detské. Prvá objavná cesta sa spája až s vysokou školou a so starým žigulíkom. Cesta sa začala v Prešove. Boli sme si po zápis pred novým semestrom. Pišta vyštartoval, okienka stiahnuté, gumy pískali a stáli sme. Po 20-tich metroch mu policajt (ešte VB) zobral technický preukaz. Dostal desaťdňový náhradný doklad. Desať posledných dní. Na tom aute už nefungovalo nič. Naplánovali sme si rozlúčkovú jazdu. Do Bratislavy. V trojici. Pánska jazda.

Bol socializmus a začala sa cesta kvôli ceste. Na ceste. Náš Kerouac. Bítnici sme neboli. Zmeškali sme dobu aj krajinu. Ale asi sme sa stravovali bítnicky – z Bratislavy si pamätám len úlomky. Z cesty tam len to, že sme stáli pri poli a ukradli slnečnice. Ako stravovacie zásoby. Na prvé raňajky sme išli do Carltonu. Ešte to nebol taký Carlton ako je teraz ale Pišta si objednal syrový tanier. Jediný vedel, ako sa na raňajkách v Carltone správať. My sme si dali pivo. Spali sme v aute. V spacákoch. Na námestí SNP. Dva dni. Náš spolucestujúci sa zmestil na zadné sedadlá, ja som si natiahol nohy na mieste spolujazdca a Pišta „šoféroval“. V spacáku.  Bol koniec leta a dalo sa to zvládnuť. Na zadných sedadlách aj mieste spolujazdca. Pišta chodieval do bufetu. Tam, kde je teraz banka. Jediný sa vedel správať. Na stojáka v noci sa syrový tanier nehodí. Išiel na pivo, aby zaspal. Nezaspal a išiel na ďalšie pivo. Bol jediný, ktorý mal vodičák. Dve noci sa prechádzal po námestí a chodil do bufetu.

Cestou späť Pišta spal. Na sedadle spolujazdca. Šoféroval tretí z nás. Pišta mu vysvetlil ako sa to robí. Pri Nitre preradil na trojku. Už Pišta. Z miesta spolujazdca. Potom sme sa vymenili. Kamarát sedel vzadu a radil. Čo robiť. Pišta stláčal pedále a radil. Rýchlosti. Ja som na mieste spolujazdca šoféroval ľavou rukou. Radiť som nevedel. A keď sme oškierali zvodidlá Pišta povedal, že neviem ani riadiť. Strašne sme chceli zobrať stopárky. Stopovali len vojaci. Tých sme nechceli. Sto kilometrov pred Košicami sme na zastávke autobusu presviedčali dve cestujúce, že ich zoberieme. Nechceli.

Pišta emigroval a žigulík už aj tak nebol pojazdný. O chvíľu som opäť išiel do Bratislavy. Do nejakej súťaže som poslal básničky a vraj som vyhral. Mal som si ísť po cenu. Písali, že  500 korún. Spolubývajúci z internátu (ten zo zadného sedadla na námestí SNP) ma vyslal po peniaze na pivo. Ráno som sa dotrepal vlakom a musel som ísť na Devín. Všetci išli pešo. Ja autobusom. Na Devíne recitovali trápne študentské (aj moje) básničky a nakoniec odovzdali ceny. 500 korún. Dali za kryštálovú vázu. V noci som išiel domov. Vázu som dal mame a spolubývajúci povedal, že súťaže pre básnikov sú na prd. Kto (okrem mamy) potrebuje vázu. Na Bratislavu som zanevrel a na ďalšiu  cestu  som sa vydal až po roku za priateľkou (čo sa stala) mojou ženou. Bolo to predposledné komunistické leto. Priateľka brigádovala v Bratislave a ja som sa vrátil zo Sojuzu. Z Bratislavy si pamätám Mamut-a  a Mladú Gardu. Ale návšteva bola krátka. Na izbe nebolo miesto.

Po ďalšie bratislavské zážitky sme išli po dvoch rokoch. Zase bolo leto. A už neboli komunisti. Dve dvojice sme sa vybrali stopom po Slovensku. Bol to nádherný výlet. Prvý stop sa skončil 50 kilometrov za Košicami. Na Soroške vybublala voda v chladiči. Potom cez makové pole po druhú dvojicu. A festival v Detve. Na záhrade, u cudzích ľudí, ktorí nám dokonca postavili stan. Stan pre dievčatá. Dvaja muži sme spali pod stomčekom v záhrade a igelitoch. A v rannej rose. Stop do Piešťan. Po krásne fotky na sochárskom sympóziu. A stop do Chrudi-Chromy. Moravskej dedinky, ktorá nebola na mape. V Chrudi-chromy sme sa s priateľkou skoro rozišli. Stop do Bratislavy. Od piešťanskej Katy som dostal veľký slamený klobúk. Mal som obrovskú bradu a okuliare. Žena mala slamený klobúk a okuliare.  Zaujali sme všetkých bratislavských vekslákov. Pod hradom bola otvorená možno prvá kapitalistická reštaurácia. Tam nás odhadli okamžite. Chceli, aby sme si v šatni odložili klobúky. Ale my sme boli namlsaní vekslákmi. Klobúky sme si nechali. Doniesli nám jedálny lístok a návšteva reštaurácie sa skončila. Začal sa kapitalizmus. Sedeli sme na kamienkovej pláži (len my ju voláme pláž) vedľa starého mostu na petržalskej strane. Oproti tomu skladu, čo prežil búranie. Tam som sa zamiloval do remorkérov na Dunaji. A (zase) aj do svojej (budúcej) ženy. Hádzala na kamienky nádherné tiene.

Prešli ďalšie dva roky. Bol som na vojne na severe Čiech a so svojou (stále len budúcou) ženou sme si dali zraz v Bratislave. V kamarátovom prenajatom petržalskom byte. Urobili sme si fotky v milicionárskych čiapkach a v Mamut-e sme tancovali na Lipu.

Prešlo desať rokov a my sme (už aj s dcérou) rok žili v Bratislave. Do Mamuta už nechodíme ale mali sme tu obľúbené kaviarne. A každú nedeľu sme chodili do (vždy inej ) reštaurácie na obed.  Bol u nás na návšteve aj Pišta, ktorý nakoniec ostal v Austrálii. A tretí z toho auta býval o tri ulice ďalej. A remorkéry na Dunaji stále milujem. A tá z kamienkovej pláže stále hádže pekné tiene.