po pismenku

S menami je to vždy otrava. Nájsť také meno s ktorým je dieťa spokojné. A aby bolo spokojné aj keď nebude dieťa. Tam sa dá všetko pokaziť. Viem o čom hovorím.

Mám kamaráta, ktorý to riešil s dostatočným predstihom. Mal averziu k menám z ktorých sa dajú robiť zdrobneliny. Pre svoje dieťa chcel meno bez zdrobneliny. Venoval tomu každú voľnú chvíľu. Špekuloval. Takých mien totiž nie je veľa. Zdrobnelinu urobíte skoro z každého mena. Nejakú –ičku. Alebo –ťku, -ťka, -tku, -ka, -nku. A tak podobne. Nájsť nezdrobnelizovateľné meno je skoro nemožné. Ale ten kamarát také mená našiel. Počítal s tým, že bude mať dvoch synov: Borgodáňa a Dirgidáňa. Jeho žena o tom vedela. Narodila sa im dcéra. A keď sa kamarát dostal do pôrodnice mala už aj meno. Tiež také z ktorého sa zdrobnelina nerobí. Lebo by to bolo zbytočné. Volá sa Slávka. Nie Slavomíra alebo Slavoslava. Ale Slávka.

V iných prípadoch to nie je také nebezpečné. Ako s Borgodáňom a jeho bratom Dirgidáňom. Mám kamaráta, ktorý to neriešil cez zdrobneliny. A teraz má syna. Volá sa René. Z mena René sa zdrobnelina vlastne tiež nedá urobiť. Teda dá sa ale nie je to také to pravé orechové. Že Renko, alebo Renénko. Alebo tak. Všetko čo je inak ako René je blbé. Ale aj ten kamarát má ženu. Nie som si úplne istý, že kedy sa dostal do pôrodnice, ale fakt je, že aj Reného mama zachránila. René sa volá len druhým menom. Prvým menom je Ben. Ako Benjamín. Teda v Austrálii to čítajú Ben. Ben ako Bendžemin. Aj to je v poriadku. Kto by už z Benjamína robil zdrobnelinu. Tak Benjamín René. Ako nezdrobnelizovateľná zdrobnelina.

S tými menami je to ale fakt oštara. Sám to viem. Mne na zdrobnelinách až tak nezáležalo. Naša dcéra má tiež dve mená. Vybrali sme ich poctivo. Keď sme sa dozvedeli, že budeme mať dieťa hneď sme s tým začali. Teda ako prvá sa to dozvedela žena a potom hneď ja. Ja som to na ženu nenechal. Vedel som ako dopadli moji kamaráti. Ja som bol pre istotu celý čas v pôrodnici. Tak naša dcéra má dve mená. Obe sa dajú zdrobniť. To druhé len tak trošku a to prvé celkom dosť. Ale dá sa aj zhrubniť. Akože: -isko. Alebo –ica. Mimochodom v druhom mene sa zhrubniť na –ica nedá. To by bola – icaica. A to by bolo ako s koktavým rodičom. Ja koktavý nie som. Len občas blbnem. Hlavne pokiaľ ide o mená.  

Máme kamarátku. Kamarátka má dieťa. Šarlotku. My máme šarlotky radi. Aj Šarlotku s veľkým Š a aj šarlotky s malým š. Šarlotka s malým š je skvelý jablkový koláč. Jedávame ho na našich výletoch do Zakopaného a Krakova a Varšavy. Ale jedávame tam aj iné koláče. Špeciálne ešte dva. Jeden taký čokoládovo šľahačkový a jeden taký tvarohový. Tak sme to aj tej našej kamarátke povedali: „to je super. Keď budeš mať ďalšie dievčatko mohla by sa volať Wu-zetka, a syn? Syn bude Sernik“. Proste my máme deti radi. A koláče tiež.

To je o menách všetko. A o koláčoch tiež. U nás je to tak trošku poprepájané. Aj minule mi žena povedala: „už ma prestaň tiramizovať“. Tak nejako podobne to povedala. Moja žena je vtipná osoba. A dúfam, že to nemyslela vážne. Mimochodom meno Tiramisu je aké? Pre chlapca či pre dievča? To len pre istotu. Keby sme náhodou zase čakali dieťa a keby som bol v pôrodnici náhodou skôr ako moja žena. Lebo Wu-zetka či Roláda je jasné meno pre dievča. A Sernik alebo Špic alebo Krémeš jasné meno pre chlapca. Ale pre koho vymysleli “to“ Tiramisu, tak to fakt neviem.