po pismenku

  moviegoods.com

No a čo. Každý má nejaké potreby. Teraz sa tu akože budem tváriť, že mne je to jedno len aby ste sa vy nemuseli tváriť tak ako sa tvárite? Ale to je už váš problém, ja nie som žiadna chudera čo si spacká život, pre nejakú morálku. Ja to potrebujem. A nehanbím sa za to. Potrebujem to aspoň raz denne. A keď niečo chcem, tak to aj dostanem. Ja viem ako na to.

Celý deň je ten môj v práci, alebo sa fláka hore dole. Máme takú dohodu. Ja mu do toho nekecám. Jeho život. Ja som vtedy doma. Ležím na posteli, prevaľujem sa v kresle, zobnem niečo na obed a spím. Prespím celý deň. Občas vyleziem do záhrady a keď je pekne tak sa poopaľujem. Proste ten deň len tak prelajdám. A počkám si.

Ja ale jednu vec neznášam. Ako je možné, že niekedy sa mu nechce. Akože ja na neho celý deň doma čakám a on keď príde tak začne vymýšľať. Jasne, vždy keď sa ozvú dvere letím tam ako splašená. Vítame sa a tak. A ja potom čakám. A niekedy je nič. Normálne vlezie do kuchyne a začne tam jesť. Rozumiete? Ja tam ako stojím pri tých dverách a on ide do kuchyne. Akože, čau, no a už sme sa videli a čo je na večeru. Alebo začne mlieť niečo o tom ako je on unavený. Akože celý deň je vonku, baví sa, samá zábava a čerstvý vzduch a ja som doma zavretá ako posledná chudera a čakám ho ako na spasenie a on je unavený. Viete, akože mohla by som sa uraziť, ale to by som urobila radosť iba jemu. Tak na to pozor. Ja si svoje radosti zobrať nedám. Ja to potrebujem, či je on unavený alebo nie je. Ja svoje dosiahnem. Akože on my je ukradnutý, mne ide o môj pocit. To je moje telo a ja viem, čo tomu telu robí dobre. A ja to chcem.

V takej chvíli už nehovorím nič. Nič. Som ticho a sadnem si k nemu. Mne je to jedno. Nech robí čo chcem tak ja si tam sadnem. Keď sa postaví a akože ide na iné miesto nepoviem na to nič. Vstanem a vlním telom. Som ticho a len idem za ním. Sadnem si pred neho a pozriem sa mu do očí. To viem, že nezvládne. Ticho a hlboko sa mu pozriem do očí. Neviem či to dokážete, ale mne takmer neklipkajú mihalnice. Vôbec. Ani nežmurknem len sa pozerám. Žiadne dotyky. Nič. Len ticho a dlho. To nemá šancu. Keď sa začne usmievať viem, že som ho dostala. Ja to proste potrebujem aspoň raz denne a aspoň na hodinku.

"No dobre, ideme" povie a ja som vtedy vyhrala. Ideme do chodby a tam mi dá obojok. A potom vychádzka. Ja to jednoducho potrebujem. A keď nie je doma tak na svoje oči a pohyb tela zbalím paničku a keď nie je doma nikto tak sa zvalím na gauč. Ale taký život ja nemám rada. Hovorte si čo chcete. Normálna fena potrebuje takú vychádzku do lesa aspoň raz denne.