po pismenku

Naďmama bola taká ako všetky „veľké“ mamy. Všetko vám odpustili. A mali o nás strach. Niekedy to bolo komické. Tá moja maďarčina bola v rovine veľmi komického ručno-nožného esperanta a naďmamina slovenčina bola v jasnej a trvalej nemtudomslovákul rovine. Napriek tomu sme si rozumeli. Ráno reggelizny, na obed ebéd a večer vačorázny. A medzi tým milión slov a niekedy sme len sedeli. Usmievali sme sa na seba. Čím som bol starší, tým viac maďarských slovíčok som od nej pochytal. Od vtedy je moja maďarčina kuchynská. Najčastejšie sme totiž boli v kuchyni, na dvore, alebo v záhrade. V izbách vlastne len v noci. Spali sme tam.

Ale boli to fajn izby. V zime sa kúrilo v kachľových peciach a v lete bol ten dom normálne klimatizovaný. Vonku pieklo a dnu bol chládok. Do izieb sa vchádzalo cez fiktívnu kuchyňu. Bola a nebola. Dôležitá bola tá denná. V prednej izbe bol stôl a stoličky. Aj iný nábytok samozrejme, ale stôl bol dôležitý. V spálni skrine, taký ten zrkadlový stolík, obrovské postele a pred nimi gauč. Kým som bol malý kišfiam, ležal som občas medzi naďapom a naďmamou. Pod obrovskými perinami. Pred nami bol na stolíku staručký televízor, na ktorom sa chytal len maďarský program. Prepínač to malo na boku. Taký ten guľatý šťukač. Šťuklo a bola Budapešť, šťuklo sa ešte raz a Budapešť. A tak dookola. Tévé Budapešť. Ležali sme v posteli a chvíľu pozerali. Ja som hlavne počúval. Postele mali tie veľké rámy a ani z najvyššieho vankúša som toho veľa nevidel. Keď som bol veľký kišfiam presťahoval som sa na gauč. Periny a vankúše sa sťahovali so mnou. A keď som bol už naozaj veľký fiačkám dostal som posteľ do prednej izby. So stolom a stoličkami a oknom do ulice.

Stredom gemerského sveta bola ale tá kuchyňa. S rádiom na okienku, ktoré hralo tiež len po maďarsky. Nič iné sa tam nedalo, alebo nechcelo naladiť. Vždy hrali jubilantom a hrali samé halgató. Také tie maďarské ťahavé. Naďmama varila alebo niečo zo záhrady čistila a v lete zavárala. Uhorky a všetko možné. V kuchyni bol stôl, ktorý sme občas vyložili na dvor. Nad stolom polica a na polici krabica z holandského kakaa. Taká plechovica s tetou v holandskom kroji. Cocoa. A ešte dvere do špajze. Tam voňal ten biely chlieb. Pamätám sa, že v Gemeri sa musel chlieb objednať. Popoludní ste skočili do obchodu a povedali, chcem dva biele a šesť čiernych. Nepreháňam. Čierny sa dával prasatám. Keď predpoludním prišlo auto voňala celá dedina.

Na dvore boli vždy kuratá a húsky, kohút a zajace. A pes Bodrík. Pes sa občas menil ale meno ostávalo. Vždy to bol Bodri kuťa. Pes Bodrík. Niektoré boli na reťazi. Vtedy som si to tak nebral ako dnes ale moja  sestra už vtedy. Takže Bodrík bol vtedy odviazaný. Niekedy ich uviazali len na noc. Záležalo od toho, do akej miery rešpektovali kohúta a sliepky. A tým pádom naďapu. Na jedného Bodríka sa pamätám. Stôl bol akurát na dvore a na ňom obrovský rezeň. Toľko dobiedzal až mi ten rezeň spadol na zem. A Bodrík ušiel. Normálne dostal strach. Samozrejme, že dostal. Ten rezeň. A všade boli mačky. Tie nemali mená ale mali protekciu. Naďapa mačky miloval. V kuchyni bol ďalší gauč a po obede na ňom naďapa takú hodinku oddychoval. Pod rádiom, ktoré hralo jubilantom, ovešaný všetkými prítomnými mačkami.  Ležali na ňom a priadli. Na nikom inom nemohli, len na naďapovi.

Naďapa bol vôbec iný prípad ako naďmama. Veľkí otcovia sú asi vždy iní ako veľké mamy. On vedel trochu po slovensky aj keď to prekladal ruskými slovíčkami. Raz som tu o ňom písal. V tom stole v prednej izbe som s časopismi naďmami objavil jeho fotografie. Dodnes ich mám v byte. Sú dve. Je na nich ako mladý muž. Žlté kartónové fotografie. Photostudio Montreal. Na jednej sú dvaja muži. Ten starší má veľké, do hora vykrútené fúzy, ten mladší má menšie fúziky. Otec zo synom. Môj prastarý otec s naďapom v Kanade. Obaja sa vrátili. Na tej druhej fotke je sedem mužov. Všetci majú fúzy. Niektorí veľké vykrútené, tí mladší také ako mladší muži asi mali mať. Sú to gemerčania. Niektorí tam ostali. Aj naďapov brat. V Gemeri nikdy o politike nehovorili.  Politici hovorili o nich.

Naďapa bol zvláštny. Nikdy som ho nevidel vojsť do krčmy a mama mi povedala, že  v krčme nikdy ani nebol, hoci štamperlík pil po každých reggeli-raňajkách, ebéd-obede aj večera-vačore. Nikdy nebol v kostole, hoci veriaci luterán bol a nikdy nebol v žiadnom cudzom dome, hoci bol murár. Nebol dokonca ani v synovom dome, hoci ho postavil. Stál vždy na priedomí ale dnu nie. Nerozumel som tomu. A nepýtal som sa. Mama mi až po dedovej smrti povedala, že ako maďarský vojak bol na ruskom fronte a keď sa vzdali ostal v gulagoch. Moja mama videla svojho otca prvý raz, keď mala desať rokov. S naďmamou boli na poli a z Tornale utekal nejaký človek. Gizinény, Gizinény, muž sa vám vrátil. Babka sa zložila tam na tom poli. Z domu odišiel niekedy v 1943-ťom. Vtedy sa moja mama narodila. Domov sa vrátil v 1953-ťom. V jednom z posledných ruských transportov. Naďmama desať rokov nič nevedela, len čakala, lebo bol nezvestný a nie mŕtvy. A občas sa niekto vrátil. Tak dlho to vraj trvalo preto, že maďarského kráľovského vojaka nikto nechcel. Jeho dedina už po vojne nebola maďarská a kráľovská už vôbec nie a on nebol československý vojak. Nepýtali ho Maďari ani Slováci a naďmama nevedela od koho má pýtať svojho muža. Domov ho poslal švajčiarsky červený kríž.

O lágroch vraj nikdy skoro nič nepovedal. Ani po rokoch. Len mal tie čudné zvyky. Z Ruska si priniesol maláriu a vraj to bolo jediný raz čo dovolil, aby o niečo požiadali jeho kanadského brata. Dostal chinin. Tú krabičku mi v Gemeri ukazovala ešte moja mama. Kde je teraz, neviem. Ostali mi len tie dve kanadské kartónové fotografie a ešte jedna malá na tvrdom, žltom papieri. Mladý muž s fúzikmi v maďarskej uniforme. Dedo zo 43-tieho.

Dedo je navyše prvý muž, ktorý ma prichytil fajčiť. Skúšali sme to so sestrou v záhrade. Bola bránička za dvorom so sliepkami. Bránička za záhradov a kopec do sadu. Tam sme sedeli a na všetko sme mali výhľad a aj tak nás prichytil. Myslím, že nás hnal sadom, záhradou aj dvorom. Bráničky len tak fičali. Potom si pamätám už len posledné prázdniny, keď už pre chorobu nepracoval. Mohol som si požičiavať jeho čierny bicykel s kockovaným sedadlom. Naďapa schudol a často stál pri bráne. Nemyslím, že by ho volali Pišta báči. To sa mi voľajako nezdá. Ale jeho meno v rodine ostalo. Ja síce István nie som ale mamin brat áno a aj jeho syn.

Už som v Gemeri strašne dávno nebol. Nečaká ma ani naďmama a ani naďapa. Moja dcéra ich nikdy nespoznala a nikdy tam nebola. Tak aspoň mám dôvod odbočiť z diaľničného obchvatu okolo Tornale. Z tej zákruty sú to do mojich prázdnin len dva kilometre. Čókolom naďapa.    

Tu je  prvá časť gemerských spomienok ale (asi) ešte pribudnú.