Ja viem. Na kávu sa tam nechodí. Ja viem, nie je to kaviareň. Ja viem, je to výletný hostinec. Tak by sa tomu malo hovoriť. Ale kávu som tam mal roky zadarmo. Od šéfa: cappuccino z Nescafe automatu. Mohlo byť.
Kedysi som na Ružíne vypil svoje prvé pivo. Boli sme tam na triednom výlete – rozlúčka so základnou školou. Bývali sme v chatkách, pred mostom cez jazero a na druhej strane (mosta) bol záhradný hostinec. Taký ten klasický zo socíku. Drevená búda s terasou. Kovové stoličky s drevenými latkami. Červené a žlté. S názvom Jednota alebo RaJ (Reštaurácie a jedálne). Popoludní sme sa vybrali na kofolu. Z kofoly bolo malé pivo. Boli sme ôsmaci a tvárili sa na osemnásť. To malé pivo až tak zázračne nechutilo. Chutil len ten pocit z prvého piva. Potom som na Ružíne dlho nebol. Aspoň si na nič nespomínam. Až po rokoch, už ako pracujúci muž som často jazdieval do Tatier a na Spiš cez Jahodnú a Folkmár. Mali sme s kolegom niekoľko obľúbených stravovacích miest ale postupne sme si domáci režim vybudovali práve na Bradane. Už to dávno nebola drevená búdka s terasou. Štandardný penziónik, výletný hostinec. Ale terasa ostala. Zaparkovali sme onálepkované auto a stravovali sa. Ešte som nebol vegetarián a víťazil kotlíkový guláš. Občas sa mi to vráti aj dnes. Ten kotlíkový by som celkom vyskúšal. Ale už neskúšam. Anti-vegetariánsku výnimku som cielene urobil len raz. V švédskom obchodnom nábytkove. Vždy som chcel ochutnať tie ich guľky - kotbulárky. Kým som vegetariánom nebol vždy som si tam dal brokolicu. Odkedy som vegetariánom bol, myslel som len na tie guľky. Ako chutia? Už viem. Ostal som vegetariánom (spokojným, lebo už vie, že ani v kotbulárkach o nič neprichádza) a brusnice si dávam k iným jedlám. Na Bradane kotlíkový guláš stále majú. Neviem, či je rovnaký, ale je. Postupne sa z nás stali pravidelní návštevníci. V zime a na jeseň občas aj jediní. Dávali sme si guláš, minerálku a kávu. Raz nám priniesli nižší účet. Obsluha nám odkázala, že káva je na šéfa a že tak bude vždy. Mali sme asi na aute „dobrú“ nálepku ale šéf bol aj bez nej príjemný.
Začali sme tam občas chodievať aj s dcérou a manželkou. A za kávu sme neplatili. Nálepky na rodinnom aute nemáme ale šéf to povedal jasne. Cappuccino z automatu je pozornosťou. Navyše sme zistili, že šéf chodil do rovnakej školy so ženou. Jedávali sme tých pár vegetariánskych jedál a ku káve sme si dávali štrúdľu. Objav.
Občas nebola. Tak sme zistili, že je domáca. Nie tá hlbokozmrazená s doživotnou trvanlivosťou a ohrievaná. Kuchárka pripravý pekáč a štrúdľa je , kým je. S dennou trvanlivosťou. Občas je kratšia, stravníci hladní a štrúdľa sa z pekáča stráca rýchlejšie.
V lete majú otvorenú veľkú terasu nad jazerom. Pozeráte si lodičky a autá pri nájazde na most. V lete opaľujúcich sa ľudí oproti a v zime nikoho. Sedia tam výletníci a chatári. Pijú pivo. Ako ja pred rokmi. Minule nemali kávu. Pokazený automat. Boli sme s priateľmi akurát na výlete v Kojšove ( tu som o ňom písal ) a potrebovali sme svoju dávku kofeínu. Po rokoch rokúcich som súhlasili s turkom. Tá zrnková polievka, ktorá ma sprevádzala celým socializmom a vysokou školou. Úprimne – útrpný zážitok. Ale dobrým miestam dávate (ako hovorí moja žena) poslednú šancu. Niekoľkokrát. Tak sme sa opäť zastavili. Kávovar fungoval a štrúdľa bola skvelá. Veľká a chrumkavá s mandľami a šľahačkou a ešte aj tým farebným (ako z lepšej kaviarne) sirupovým postrekom.
Mimochodom, kávu už dávno nemáme zadarmo. Návštevy sa obmedzili a dávno už nemám to (dobrou značkou) služobne oblepené auto. Pána domáceho sme dlhšie nevideli ale bude to len náhoda. V chodbičke, čo smeruje k toaletám sú fotografie z jeho výletov a je tam aj tá kojšovská skala. Všimli sme si ju v ten deň, keď sme si ju objavili aj my. Dobré miesto na prvé malé pivo a poslednú tureckú kávu.
II. Croissant na bratislavskom sídlisku
III. Apple pie v Tatrách
IV. Tvarohová torta v samoobsluhe
Komentáre
:)
pekne:)
Ta
nič proci ankare
Ta
:)