po pismenku

Moja dcéra bude mať desať. O chvíľu. Má teda deväť. To je jasné. A starne. Blíži sa k tomu veku. Však viete. K tomu konkrétnemu veku.

Som na týždňovke v Bratislave. Žena sa pripravuje na skúšky, potrebuje pokoj. Dcéra išla teda na víkend k babičke. Aj k dedkovi, ale voláme to k babke. Je to obľúbená návšteva, skvelý víkendový program, babka dovolí všetko. Takmer všetko. A šopinguje sa. To musí byť. Dcéra potrebuje prebehnúť aspoň jedno centrum. Obchodné. A aspoň niečo kúpiť. Má aj vlastné úspory. To pre prípad, že by mala babka isté výhrady k nákupu.

Včera večer som sa prechádzal pri Dunaji. Počúval som rytmus z Wilsonicu a zazvonil mi telefón. Babkin mobil. Zabudol som zavolať dcére. Ona nezabudla. V telefóne sa ozvalo štebotanie. Moja dcéra šteboce a keď je v amoku, tempo jej dikcie narastá. Včera bola dikcia rýchlejšia ako rytmus z Wilsonicu a štebotanie poriadne hlasné. Rytmy nemali šancu.

Tatko, hádaj čo som si kúpila. Bolo mi to jasné, šopingovali. A za svoje, tatko. Bolo mi to jasné, babka mala k nákupu výhrady. Máš tri možnosti, tatko. Takže, mal by som to aspoň tušiť. Netušil som. Zvieratko do série my little pets? Nie. Novú Bratz? Nie. Tričko? Nie. Tangáááááááčeeeee!!!!! Nevydržala to. Pochopila, že nemám šancu ani keby mi dala tridsať možností. Tangáááče s mačičkami. Nááádhernéé tatko. Začal som sa smiať. Museli by ste našu dcéru poznať.

Je v znamení panny. Keď sa narodila, kúpili sme si Slnečný horoskop. Bolo to tam napísané. Upozorňovali nás. Ak je dievča v znamení panny, pripravte sa na trvalé problémy s obliekaním. Čo jej pripravíte, odmietne. Ak sukňa nebude dokonale vyžehlená, neoblečie si ju. Nič s tým neurobíte. Je to panna. Je. Mali pravdu. Obliekanie našej dcéry je trvalo stresujúcim zážitkom. Máme z toho husiu kožu a máme dohodu. Dcéra si večer pripraví oblečenie na ráno. Žena to len skontroluje. Také jednoduché to však nie. Nesedí to. Letné tričko na decembrovú fujavicu. Riflová bunda na letné úpaly. A iné kombinácie. Občas kričíme. Občas upadáme do šoku. Občas sa smejeme. A občas nemáme slov. Je to tak každý večer. Patrí to ku koloritu nášho večerného života. Samostatnú kapitolu tvorí spodné prádlo. Gaťky a tielko.

Toto ma tlačí. Tu ma to omína. Toto v žiadnom prípade, to ma škriabe. Nohavičiek má tony. Kúpime a vyskúšame a zistíme, že je problém. Odstrihneme všetky visačky a aj tak je to tam. Niečo tam prekáža. Idú do skrine k ďalším novým, raz vyskúšaným. Čakať na to, kedy budú malé a so skriňou sa rozlúčia. Občas sa nájde aj správny a vyhovujúci druh. Po takom roku sa tie nohavičky z obchodov stratia. A sme na začiatku. Platí to aj o tielkach. Bolo obdobie, keď naša dcéra nosila jedno jediné s dierou. S už celkom veľkou dierou. V skrini boli iné. Nové a raz vyskúšané. Nevyhovujúce. Omínali, škriabali a šteklili. No a teraz si naša dcéra kúpila niečo čo (aspoň podľa mojej mienky) spĺňa všetky atribúty nepohodlného a omínajúceho  spodného prádla. Tangáče.

Majú mačičky, tatko. A zajtra mi babka kúpi také maskáčové. Áno, áno, tangáče. Dúfal som, že ich ešte nemá na sebe. Že len preto ju netlačia a neškriabu. Mám ich na sebe tatko. Sú skvelé. Veľmi pohodlné. Porazí ma. Dcéra pred starými rodičmi tancovala v tangáčoch a z telefónu sa ozýval smiech starých rodičov. Vnučka im robila show. Rastie. Dospieva. K tomu veku. K tomu konkrétnemu veku.

Mimochodom ráno som telefonoval so ženou. Vedela o tom. Absolvovala rovnaký telefonát. Tri možnosti jej stačili. Ponožky? Nie. Tričko? Nie. Gaťky? Áno, ale aké? Ružové? Nie, mamka o farbe to nie je. Tangáče? Tangááááááčeeeee! A sú skveléééé. A pohodlnéééé. Už vieme, čo bude pripravené večer ako spodné prádlo pre rannú školu. To najpohodlnejšie spodné prádlo. Našťastie som na týždňovke. Dnes večer by som tam nechcel byť. Sám som zvedavý, ako to dopadne. V škole sa totiž sedí. Tancuje sa len cez prestávky a pokiaľ viem, žiadna tyč v triede nie je. Hovorím. Porazí ma.