moviegoods.com
Ako som po tom túžil. Čo by som dal za to pred tridsiatimi rokmi. O niečom takom som sníval. Ale vy ste si to nechali až na teraz. Po 30 rokoch mi idete zachraňovať detstvo.
Do kina som chodil vždy rád. Keď bola mama na nákupe v potravinách čakal som ju väčšinou vonku. Stál som pred takou plechovou skrinkou, v ktorej bol program kina. Aktuálny mesiac. Jeden plagát alebo viac takých fotiek. A predstavenia. Vtedy sme mali v meste možno 5 kín. No schválne: Družba, Tatra, Slovan, Úsmev. A ešte niečo, čo nebolo v mojom dosahu. Také voľajaké periférne na okraji mesta. Ja som mal najradšej Družbu. Bola pri nás najbližšie. Ale frajerkám som ruku mačkal aj v Úsmeve a Slovane. Do Tatry som neskôr chodieval sám na filmový klub a ešte nesmiem zabudnúť na Letný filmový festival pracujúcich v amfiteátri.
Videl som tisíc filmov a aspoň tritisíc som nevidel. Nebolo ako sa tam dostať. Najlepšie filmy boli mládeži neprístupné. Pár krát som sa síce prepašoval ale to bolo treba bojovať s tetou uvádzačkou. To bola najdôležitejšia osoba v celom kine. Tá rozhodla o vašom živote a filmovej smrti. Ja som nepoznal ani jednu jedinú. To bola moja životná trauma. Uniklo mi toľko skvelých filmov. Toľko, že si ani na jeden konkrétny konkrétne nespomeniem. Ale unikli.
A ešte som strašne túžil po filmových plagátoch. Po tých k mládeži neprístupným filmom. Mali nimi oblepené všetky kino pokladne. Bola ich tam taká škoda. Stál som v rade na lístok a závidel som pokladníčke tie plagáty. Netušila aké vzácne veci má na stene. Filmové plagáty boli takým úzkym profilom, že som nikdy nemal ani jeden. Mal som plagát Jána Lehotského a Mariky Gombitovej, neskôr Olympic a sestra mala Petra Rezka. Ale taký naozajstný mládeži neprístupný plagát som nemal ani jeden. Ani jeden jediný. Dokonca som nemal ani také malé farebné obrázky, čo sa dávali do tých plechových skriniek s programom na aktuálny mesiac. Alebo aj neaktuálny. Išlo o obrázky. Nie o program. Tak toto mi moji rodičia neumožnili. Mali fádne povolania a nemali v nich prístup k ničomu zaujímavému. K ničomu, po čom moje srdce pišťalo. Teda otec raz doniesol valivé ložiská do káry ale inak nič. Vôbec nič.
Moja mama je v dôchodku už dlhé roky a môj otec už tiež. Akurát, že môj otec neposedí doma a tak vždy hľadá nejakú brigádu. A moja mama má z neho nervy a tak. Občas hrajú človeče nezlob se a tak. Normálne život na dôchodku. Až na toho môjho otca.
Už mal toľko brigádnických zamestnaní, že sa mi zdá, že robí viac ako robil pred dôchodkom. Ale v jednej veci sa otec nezmenil. Nič zaujímavé. Žiadna normálna brigáda po ktorej túži syn, dcéra alebo vnúčatá. Už ani tie valivé ložiská. A teraz sa to stalo. Po tridsiatich rokoch sa moji rodičia konečne zamestnali tak, že im závidím.
"Kde je oco" opýtal som sa teraz nedávno, keď som prišiel na návštevu. "Na brigáde" povedala mama a mňa to ani neprekvapilo. Môj otec doma neobsedí. "Ale teraz som to vybavila ja" povedala mama a to ma prekvapilo, lebo moja mama chce aby doma obsedel. "A o týždeň idem aj ja" povedala mama a to som sa už posadil, lebo moja mama má jazvečíka a neexistuje nič dôležitejšie ako on. No a potom som odpadol definitívne, ale môžem si za to sám. Nemal som dávať doplňujúce otázky: "No a čo to vlastne idete robiť?".
Moji rodičia pracujú v kine. Oco je záhradník a mama uvádzačka. Rozumiete? Majú tie najdôležitejšie povolania pre vývoj pubescenta. Ale ja už nie som pubescent. Mňa už normálne pustia aj na mládeži neprístupný film. Ja už normálne do kina idem kedykoľvek chcem a nikto si nepýta občiansky. Moji rodičia si poplietli dobu o 30 rokov.
"A plagáty majú?" opýtal som sa len tak pre istotu. "Plagáty? Kopu, kopu plagátov tam majú" povedala moja mama a ja som povedal: "tak my ich dones, všetky". Mama sa na mňa pozrela tým materským pohľadom. Akože. Však viete. Akože: tak toto moje decko nikdy nedospeje. Tak asi to sa stalo. Moji rodičia majú konečne normálne povolanie a mne je to na figu. Strašné, keď rodičia meškajú 30 rokov.
Komentáre
hmmm...
Ale je mnoho inych veci, ktore som nemohla, ked som po nich tuzila a teraz je prilis neskoro...
Ups, trocha sa sekli, ale len o 30 rôčkov...
az
V Kosiciach som mala rada divadlo a Zlatu Hus --fantasticky vyprazany syr tam davno robili..mnam..;)..jeden pred predstavenim a jeden po (ked bola moznost)..ach jaj..:)
a kde si nechal
dukla a partizán ???
:)
:))
Či sa to Bratislavčanom páči alebo nie, no na Slovensku sa prvýkrát premietal film v Košiciach. Dokonca sa to stihlo ani nie do roka od prvej platenej projekcie na svete v podaní bratov Lumierovcov v Paríži. Udialo sa to 19. decembra 1896 v starom hoteli Schalkház, ktorý stával presne tam, kde teraz hotel Slovan. Vtedy sa ešte netušilo, ako film pritiahne milióny a že aj v Košiciach sa časom bude premietať denne, a dokopy aj na 15 miestach.
Po niektorých kinách už zostali len fotografie. Uránia, bývalý amfiteáter alebo Záhradné kino...
Na ďalšie kiná sa dá spomínať priamo v ich pôvodných miestnostiach, i keď sa tam už nepremieta. Kino Slovan vo dvore nedávno obnovenej Historickej radnice bolo od r. 1927 najväčšou krytou sálou v meste (so 734 miestami). Kino Čas či neskoršieho kino Partizán sa premenilo na sálu Malej scény Štátneho divadla. V amfiteátri s najväčšou premietacou plochou v celom Československu si voľakedy jeden film pozeralo až 23 tisíc ľudí naraz. V Košiciach však máme aj minikino Galéria pre 60 ľudí. Cinefil zas mnohí ešte poznajú ako posádkové kino Dukla či ešte predtým Veritas. Aby sme (sa) náhodou neochudobnili ani súčasné komerčné kiná, vymenujme si ich: Družba, Úsmev, Capitol. ""( košické potulky )
:))
óoo
:))
:-))
-Ty si sa aspoň dočkal ;-)
Jarka (mama) ešta ako tak, ale otec ma sklamal na plnej čiare.