po pismenku

„Počúvaj, začínaš sa podobať na Zovinku“ povedala mi žena nedávno v kúpeľni a mne ovisla sánka. „No všetko je na tebe také ovisnuté“ žena dodala a ja som rýchlo zaklapol sánku aby nebolo ovisnuté úplne všetko. „Normálne, že sa mám uraziť?“ povedal som žene pomedzi zuby, lebo som mal zaklapnutú sánku a akože som sa urazil. Lebo Zovinka? To je už naozaj silná káva.

So Zovinkou sme sa kamarátili tak pred piatimi rokmi. Bývali sme v pavlačovom dome a Zovinka bývala na pavlači oproti. Chodila raz za čas. Mávali sme otvorené dvere a tak ani neklopala. Prišla a prvé čo urobila bolo, že vliezla do kuchyne či nemáme niečo pod zub. Musím priznať, že bola celé taká ovisnutá. Viselo už na nej naozaj všetko. Človek aby ju neurazil by povedal, že mala v sebe isté čaro. Povedať o niekom, že má isté čaro je skoro také isté ako povedať o niekom, že je škaredý ako noc. Ale s čarom. No bola celá ovisnutá.

Žena v tej kúpeľni vedela, že to prehnala. Nepovedala, že mám napriek všetkému isté čaro ale ani tak to nezachránila. „No nehnevaj sa, fakt ovísaš“ nedala si žena pokoj a vŕtala ďalej: „obočie ti akože ovísa a aj líca ti už ovísajú a tak“. Vedel som, že „a tak“ znamená moje brucho a tak. Akože mi ovísa už celá koža na celom tele. Podľa mňa je to vekom a tak. A tak znamená, že mám napriek tomu isté čaro. Ale to s tým čarom sa myslí úprimne a nie tak, ako keď to človek hovorí o Zovinke.

„No nič“ povedala žena a odišla z kúpeľne.  No nič, povedal som si a pozrel som sa do zrkadla. Pozeral som sa dlho a nedýchal som. Aj preto, aby som ovisnuté časti stiahol. Potom som sa od zrkadla odvrátil a povedal som si: toto prehnala. Na Zovinku sa ešte nepodobám. Mimochodom Zovinka bola pes. Šarpej. Áno, áno. Taký ten pokrčený a ovisnutý pes. Ale inak strašne milý. Taký – no – s takým tým čarom.