po pismenku

Moja žena chcela byť veterinárkou. Domov nosila všetky zvieratá ktoré našla a ktoré boli ochotné ísť k mojej žene domov. Vtedy ešte nebola moja žena. Vtedy bola ešte dcéra svojich rodičov. Nosila domov kóliu a mačky a tak. A verila, že raz bude veterinárkou a bude zachraňovať zvieratá. Minimálne bude v Afrike a minimálne bude v ZOO. Teraz v ZOO je. Moja žena má vlastnú ZOO. Darovala jej ju dcéra.

Dcéra pôvodne žene ZOO nedarovala. Dcéra bola pôvodne na návšteve u kamarátky a tú ZOO darovala kamarátka jej. Z návštevy prišla dcéra v sobotu večer. V sobotu neskoro večer prišla do našej izby: „zoberiem si notebook aby som vás ráno nerušila“ a zobrala si notebook aby nás ráno nerušila. Ráno nás nerušila. Spala ako zarezaná. Potom sa zobudila a zapla si notebook.

„Obed je na stooole“ zakričala žena z kuchyne: „obeeeed“. „Už ideme“ zakričal som smerom ku kuchyni a išiel som obedovať. „Aj ty ideš“ povedal som smerom k počítaču a dcére. „Už tatko, už, len sa pozriem čo robia medvede“ povedala dcéra. Medvede? Nerozumel som vlastnému decku. Aké medvede? Kde tu máme medvede? Dcéra mala nos zapichnutý do obrazovky a mne to došlo. V našom notebooku bývajú medvede. „Nechaj medvede, ideme na obed“ povedal som smerom k medveďom keďže z kuchyne sa ozvala mama: „obeeed, dokedy tu budem vykrikovať, že obeeed?“ vykrikovala žena, že máme na stole obed.

Dcéra zjedla všetko a rýchlo. „Ďakujem, idem do izby“ povedala a išla do izby. Sedeli sme so ženou pri stole a trávili sme. „Booože, medveeeede!“ ozvalo sa z izby, „zomreliiii miiii medvedeeee!“, pozreli sme sa so ženou na seba. „To sú medvede z počítača“ povedal som jej pre istotu aby sa nebála. Teda moja žena. „Jeleneeee, tatkoooo, poď seeem“ neviem prečo si dcéra myslela, že som ten pravý muž na záchranu jeleňov. Niekoľkokrát som jelene videl ale neviem ako ich zachrániť. Ale som otec. Išiel som.

Moja dcéra dostala od kamarátky počítačovú hru. Stavia sa v nej ZOO. „Toto ja hrať nebudem, to je strata času“ povedal som dcére a prisadol som si k nej, „a toto si tam ako dala?“ opýtal som sa pri pohľade na krivoľaký plot. „Tu, tu si urobíš plot a tu potom dáš nejaké zviera“ povedala a dodala “ježíííš, jeleneee“. Jelene nám skapali. Potom sme urobili veľký plot pre levy a pridali sme veľký vchod a veľa obchodov s občerstvením. „Káva, na stole je káva“ zakričala z kuchyne žena. „Už ideme, len postavíme záchody a dáme tam tučniakov“ zakričal som smerom do kuchyne. „Ma z vás porazí“ ozvala sa kuchyňa a tak sme s dcérou dali len tie záchody a na tučniakov sme sa vykašľali.

„Potrebujem niečo robiť na notebooku“ povedala moja žena a pozrela sa na mňa tak, ako by som ja mohol za to, že ľudia, čo sú v ZOO musia chodiť aj na toaletu. „Však v poriadku, poď a hneď ti dáme notebook“ povedal som žene a po chvíli som dodal: „hneď ako dorobíme tých tučniakov“. „Tučniaaaaci“ ozvala sa izba „tatkoooo, zdochli nám aj tučniaaaaci“. Utekal som na záchrannú akciu. Postavili sme ešte asi desať obchodov na hot dogy a päť na hamburgery, jednu veľkú ambulanciu a kanceláriu pre šéfa. Zatiaľ nám zdochli korytnačky a hrochy a srnky a mravčiaky.

„Potrebujem na tom notebooku pracovať“ povedala po dvoch hodinách žena a ja som ustúpil. „Poď, toto ja nebudem tolerovať, aby tu celý čas trávila s medveďmi“ povedal som žene hrdinsky a viedol som ju k ZOO.

„To čo je tým hrochom?“ opýtala sa žena dcéry ktorá vedľa výbehu pre umierajúce hrochy stavala atrakcie pre návštevníkov. „Neviem, nejako mi kapú“ už celkom rezignovane povedala dcéra. „Dávaš im žrať?“ nedala sa odradiť žena, ktorá chcela byť kedysi veterinárkou. „Neviem ako sa to robí“ odpovedala dcéra a na klávesnici sa objavil ženin prst. Bolo šesť hodín večer.

O deviatej som išiel k notebooku. Žena práve dávala 50 percent pôdy zo savany pod jelene zo savany a presne podľa počítačových pokynov im stavala veľký drevený prístrešok. „Tu im dáme ešte desať percent blata a počkaj, musím sa pozrieť aké stromy tam chcú“ pokračovala. Moja žena zatiaľ nemala v ZOO ani jednu lavičku ale minula 100 tisíc na výbeh pre mravčiaky. Mravčiaky sa usmievali a na obrazovke svietila 75 percentá spokojnosť zvierat. Vedľa boli návštevníci. „Nie je to málo, tie tri percentá?“ opýtal som sa. „Neviem čo sa im nepáči, mne ide o zvieratá a mimochodom nikto ich tu nevolal“. Išiel som sa osprchovať a potom som si v posteli trochu čítal.

„Poooď seeem, niekto mi zastrelil dve ťavy“ zakričala žena. Už som ležal ale v tej chvíli som vyskočil a utekal k obrazovke. „Na zemi ležali dve ťavy“ a okolo chodil zriadenec. Žena na neho klikla a na obrazovke sa ukázal odkaz: Nedělá nic, prochází se! Na vraždu. Jednak je tá hra v češtine a jednak mu na zemi umierajú zvieratá. „To urobil on“ povedala cez pevne zovreté zuby. „On?“ pre istotu som sa opýtal. „On, okamžite ho prepustím“ a v tej chvíli jedným kliknutím prepustila moja žena zriadenca, ktorý vo výbehu zastrelil dve ťavy.

Ráno som vstával o štvrtej. Išiel mi ranný vlak a na stanicu ma viezla žena. „Celú noc som nemohla spať“ povedala „tie ťavy mi nejdú z hlavy, ako to mohol urobiť?“. Moja žena bola nešťastná. Ale na jej obranu treba povedať, že mravčiare sa jej pekne rozmnožujú. Už má tri mláďatká. Mimochodom, ten zoznam, čo chcela urobiť zatiaľ nemá ale tvrdila mi, že až tak to nehorí.