po pismenku

Cestu medzi východom a západom absolvujem pravidelne. Týždeň v Bratislave a týždeň doma a medzi tým približovanie. Hoci mi všetci hovoria, že letenka je už pomaličky lacnejšia ja som verný IC vlakom. Kedysi som jazdieval aj nočnými vlakmi, vtedajšia firma mi preplácala prvú triedu aj s lôžkom ale alergiu na prach nepreplatila. Končil som s opuchnutými očami – v lepšom prípade. Terajšia mi neprepláca nič. Alergiu dostávam aj v druhej triede po sediačky ale mám pocit, že je to o chlp lepšie. Aj keď za to možno môže alergologička a moja príručná batožina plná liekov a papierových vreckoviek. Mimochodom občas mi to oko opuchne aj tak. Podstatné je, že už roky cestujem iba rannými IC vlakmi a podľa možností v otvorenom vagóne. Je tam moja najrýchlejšia kaviareň.

Sedím v nej vždy viac ako päť hodín. Má neskutočný výklad. Približne hodinu to trvá do svitania. Pri ceste na západ svitám pod Tatrami. Obrazne aj neobrazne. V dobrom počasí (a z vlaku je skoro stále) sú Tatry úžasné. Pri ceste do Bratislavy ich objavím vlastne až na stanici. Najradšej mám cestu na východ. Keď Tatry miznú za oknom. Spod Tatier posielam sms-ku. Tatranský pozdrav. Nefotografická pohľadnica. Rád to mám aj pred Žilinou. Krásne výhľady na hrady. Vždy plánujem, že pri najbližšej ceste autom tam pri niektorom s rodinou zastavíme a na tie kopce vybehneme. Autom však chodíme dolnou cestou. Naposledy sme si urobili odbočku do Sklenných Teplíc ale hrady zatiaľ obchádzame. Späť do kaviarne. K výhľadom. Liptov a Západné Tatry. A sú aj iné kiná. Pri žilinskej stanici je plechový hangár a na ňom obrovský nápis ten miluje tú. Na mená si nespomeniem ale tej žene celkom závidím. Každý deň to vidí toľko ľudí, len ja tak šesť krát za mesiac. Musím si to meno zapamätať. Pri Trenčíne im vždy závidím rieku s ostrovčekom a Váh je skvelý ešte aj tam vyššie. Za tunelom. Je to ten najkrajší výklad aký som kedy v kaviarni zažil.

Kedysi som chodieval do reštauračného vozňa – teraz už len občas. Aj tak ale netuším, prečo ranný vlak z Bratislavy smerom na východ má len Bistro vozeň, teda len takú tú bufetovú polovičku a ten z Košíc do Bratislavy klasický reštauračný. S bufetom aj reštauráciou. Už vo vlaku nejedávam, mám k tomu predsudok. A všetko je to mäsové.

Moja kaviareň je mobilná. Mobilis in mobili. Pohyblivý v pohyblivom. Ako kapitán Nemo. Trikrát za cestu sa objaví ten klepotajúci plechový vozík. Káva, pivo, bagety. Káva, pivo bagety ... Kávový lístok majú na boku vozíčka ale nepotrebujete ho. Turecká alebo neska. S cukrom alebo bez cukru. S mliekom alebo bez mlieka. Ja som štamgast. Väčšina z nich ma pozná. Neska bez cukru a s mliekom. A ešte otázka. Viac vody alebo menej? Tak stredne. Cenotvorbe nerozumiem. Vždy je to len tak voľajako približne ako minule. Káva sa podáva v bielom poháriku. Tenučké umelohmotné (meniace tvar ako ten pelíškovský svadobný dar  z NDR) sú minulosťou, teraz je v kurze polystyrén. Lyžičky sa zmenšili na tyčinku rozšírenú dole na hokejkovú veľkosť. Materiál síce taký ten z NDR ale súdruhovia to už zlepšili. Tvar drží. Mliečko. Cukrárenskú ponuku rieši balený croissant (občas) alebo horalka (častejšie).  Sú aj noviny. Cestou zo západu na východ vlakom v Bratislave prebehne kolportér a rozdáva sa jedna mienkotvorba s pečiatkou „Nepredajné“ a hospodárky bez pečiatky už ležia na stolíku. Ich sobotňajšie vydanie mám rád. Najlepšie rozhovory v kultúrnej prílohe. Z východu na západ je v ponuke len železničiarsky magazín. Myslím raz za kvartál, takže pri piatom listovaní môžem vo vagóne všetkým citovať. Mimochodom nikto nemá odvahu lúštiť krížovku. Ja mám. Tak prepáčte.

Je to skvelá kaviareň. Pred časom dokonca v Košiciach a Bratislave pred odchodom hrávali taký ten výťahový jazz. Sladulinké odrhovačky. Ale už nehrávajú. Neviem prečo. Zlepšujú však moje jazykové vzdelanie. Pripravte sa na vystupovanie. V nemčine aj angličtine. Ale to „hojteštele ... Stará Lesná“ tam nenájdete. Hojteštele je sen mojich tatranských výletov a električkových presunov. Tam sú výhľady ešte krajšie (napriek kalamite a z Dobrej výhliadky aj vďaka kalamite) ale hrkotajúca kaviareň nepríde.  Teraz sú relatívne časté tie oznamy „vlak neočakávane zastavil, neotvárajte dvere a nevystupujte“, jeden rušňovodič k tomu pridáva oznam pre „damen und herren“. Jazykovo je na tom lepšie ako ja. Myslím, že je to skvelá známka pre železnice. Ale občas to musí (jazykové znalosti) dokázať častejšie ako je v IC vlaku nutné. Raz vraj ale pocestujeme rýchlejšie.

Ani neviem, či sa mám tešiť. Mám kaviareň s najkrajším výhľadom. Tých päť hodín a pár minút je na mňa tak akurát. Zadok trochu pobolieva ale popočúvam discman a prečítam aj z knižky. Alebo časopis. Ak sú nové Krásy Slovenska. Radšej mám otvorené vagóny. Je tam lepšia kaviarenská atmosféra. V kupé ste šiesti a miesto na kávu obmedzené. 6 polystyrénových pohárov navyše nevopcháte do odpadkového koša. Len ak by ste ich dali jeden do druhého. Ale hrkotajúci vozík príde tri krát a chute prichádzajú postupne. V otvorenom vagóne ste v najhoršom prípade štyria. Akurát. A výhľady sú obojsmerné. Občas (hlavne pri ceste na východ) idem v Poprade do posledného vagóna a cez posledné sklenené dvere pozerám na Tatry. Miznú a koľajnice sa zlejú do jednej čiary. Vtedy je to kaviareň s videoprojekciou. Mimochodom už mám miestenku do kaviarne. Na sobotu ráno.