po pismenku

Pracujem ako týždňovkár. Má to svoje nevýhody. Týždeň napríklad nie som doma. Doma mi utečie práca. Myslím, taká práca v domácnosti. Ale týždňovkárenie má aj svoje výhody. Týždeň nie som doma a neviem, ktorá práca mi uniká. Mám navyše takú prácu čo má svoje nevýhody aj výhody. Nevýhodou je, že som v práci do noci. Výhodou je, že niekedy keď ráno vstávam, tak už nie je ráno ale obed. Ale normálne vstávam ráno. Okolo desiatej. Nevýhodou je, že doma si myslia, že v práci oddychujem,  keď vstávam ráno, keď už nie je ráno a navyše chcú aby som dobehol zameškané. Teda aby som za týždeň urobil doma prácu aj za ten, čo som vstával ráno o desiatej-jedenástej. Ale už viete, že niektoré práce nepočkajú. A tak sa nedajú dobehnúť.

„Zle, nadrela som sa ako kôň“ povedala mi minule žena do telefónu, keď som sa jej opýtal ako sa má. „Čo? Stalo sa niečo?“ opýtal som sa úprimne, aby žena vedela, že s ňou súcitím, hoci som v ten deň vstal ráno až okolo dvanástej. „Kosila som trávnik“ povedala žena a dodala: „od rána. To ktorá iná žena kosí trávnik?“. “Jéžiš“ pomyslel som si, že to bude určite výčitka a tak som radšej rýchlo začal situáciu zachraňovať: „jéžiš, ale to si nemusela, to si mohla počkať“. Vedel som presne, že moja žena na to nepovie nič, alebo povie niečo o čom som tiež vedel, že čo to bude. Minule, keď som bol doma tak sme totiž sedeli na terase a žena mi o tom trávniku hovorila: „počúvaj, ten trávnik už je vysoký, to sa bude ťažko kosiť“. „Ťažko, veru ťažko“ odpovedal som žene a popíjal som kávičku. Vedel som od pohľadu, že je ten trávnik vysoký. Ale veci sa tak voľajako zašmodrchali, že som ho pokosiť nestihol. Žena mi do telefónu nepovedala nič, len ťažko vzdychla a potom opakovala tú prvú vetu: „ktorá iná žena kosí doma trávnik“. Keď moja žena za sebou opakuje dvakrát tú istú vetu, zopakuje ju určite aj tretí krát. Tak aby som ju netrápil, sám som to povedal: „ty, to ty si jediná žena, čo kosí trávnik“. Nadrel som sa ako kôň aby som tú situáciu zachránil. Normálne som sa zapotil.

„Zle, všetko ma bolí“ povedala mi žena na druhý deň, keď som sa jej do telefónu zase opýtal, že ako sa má. Vstával som ráno okolo jedenástej a bol som z toho celý dolámaný. Keď mi žena odpovedala, už som vedel, že som sa mal pýtať tak voľajako inteligentnejšie a nenahrávať jej hneď na smeč ale bolo neskoro:  „porýľovala som celú záhradu“. Vedel som, čo moja žena povie potom a tak som ju predbehol: „ty, ty si asi jediná žena čo rýľuje celú záhradu“. „Ja sa už cítim ako chlap. Chlap čo kosí a rýľuje“ povedala moja žena. Na to sa nedalo povedať nič. Ja keď som minule sedel na terase a pozoroval som trávu, že je vysoká som si potrebu rýľovania aj tak nevšimol. Tam kde máme terasu je len trávnik a tam sa nerýľuje. Rýľuje sa za rohom ale za roh som sa nepozeral. Navyše aj keby som sa pozrel tak to nezistím. To sa zistiť nedá. A na moje ospravedlnenie nech je povedané, že ja rýľovať nemôžem. Mám alergiu a rýľovanie mi nerobí dobre.