po pismenku

Áno. Ja viem. Idem na tenučký ľad. Dostanem po nose. Foglara má každý rád. Ale mňa ten Foglar voľajako minul. Vtedy, keď som bol ja dieťa tak skauti neboli. Boli pionieri. Nehrali sme žiadne zaujímavé hry ak teda nepočítam hry na partizánov a fašistov. Ja som proste nebol disident. Ja som bol iskrička a potom pionier a potom zväzák. A Foglara som v detstve nečítal. Ja som ani nevedel, že Foglar je.

Ja som vedel, že je Fraňo Kráľ a Arkadij Gajdar. Timur a jeho družina. Kvakinovi som začal fandiť až oveľa neskôr. Najprv som fandil Timurovi. Keby sme sa hrali na Timura a Kvakina bolo by to ako medzi partizánmi a fašistami. Všetci sme chceli byť partizáni. A Timurovia. Ja som proste nechcel byť nikým z Foglarových hrdinov, lebo ja som jednoducho Foglarových hrdinov nepoznal. Dokonca ani Rikitana. Ani Stínadla. A keby ste chceli hlavolam tak vám dám rubikovu kocku.

Potom, keď už bol Foglar v kníhkupectvách tak už ma to tak nechytilo. Už som nechcel byť skautom, lebo už som nebol ani zväzákom. Proste ma to minulo tak o rok o dva. Výnimku má jedna jediná foglarovka.  To bolo tak na prelome pioniera a zväzáka. Niekedy vtedy priniesla moja sestra od kamarátky takú starú ochytanú knihu zabalenú v novinách. Akože z novín mala urobený ešte jeden obal. Na noviny si nespomeniem, ale čo tam je na spomínanie: Pravda, Rudé právo, Ľud, Práca a Šport. A bodka. Teda pred bodkou ešte Košický Večerník. A potom už naozaj bodka. A pod tou bodkou boli Hoši od Bobří řeky.

Moja sestra bola pritom nebezpečná osoba. Každá sestra o štyri roky staršia je už sama o sebe nebezpečná osoba ale moja sestra bola tak voľajako aj politicky nepreverená. Teda vo vzťahu k Foglarovi a tým hošanom. Vo vzťahu k Timurovi a jeho hošanom bola preverená dostatočne. Chcem tým povedať, že moja sestra bola na jednom zjazde SZM. Aby bolo jasné, nemyslím tým triedny zjazd v III.A lebo na ten som bol pozvaný pár krát aj ja, ale myslím taký ten zjazd čo bol v televízii. Myslím tým v Československej televízii. No myslím tým, že v Prahe. V telke som ju síce nevidel ale bola tam. Dostala odznak účastníka. Na ospravedlnenie mojej sestry nech je povedané, že ona v tej Prahe nemala nejaký prejav alebo diskusný príspevok ale na druhej strane nemôžem povedať, že by tam, v nejakej kongresovej sále, pod stolom čítala Foglara a tých hošanov. Vtedy som ich čítal ja.

Sestra bola teda podľa všetkého na zjazde SZM v Prahe a ja doma v posteli. Ja som vždy najradšej čítal v posteli. Toto mi ostalo dodnes. Jednak je to asi tým, že všetky kreslá si vždy obsadí niekto iný a tým konkrétne myslím na svojho psa, ktorý vždy keď ma objaví v jedinom kresle čo máme v izbe príde a naznačuje, že to je jeho kreslo. Je to jeho kreslo a ja teda idem čítať do postele. A tak voľajako to bolo aj s tým Foglarom.

Ja dodnes milujem dobrodružstvá prežité v posteli. Čítať o heroických alebo aspoň o mimoriadnych výkonoch tela alebo ducha a pritom si občas napraviť vankúš pod hlavou alebo sa prikryť paplónom po nos. Vyššie sa neprikrývam, lebo potom by som nevidel na písmená a nič dobrodružné by som potom neprežil. Tak ja som takto pod paplónom pekne v teple bol aj pri tej Bobrej rieke. Bola to fajn knižka. Plná dobrodružstiev, ktoré som chcel zažívať ako menší chlapec. Ako takýto väčší chlapec som už len myslel na to, že toto mi teda akosi ušlo. Aj tie dobrodružstvá a aj tá knižka. Ale jednu kapitolku som v svojom živote zrealizoval.

Bolo to ako s Timurom a Kvakinom. Zrealizoval som napríklad kradnutie jabĺk zo stromu. Z filmov o partizánoch som zrealizoval jedenie chleba so soľou a ešte mučenie prichyteného fašistu. Z Fraňa Kráľa som nezrealizoval nič, len neskôr v oveľa staršom veku a pod vplyvom alkoholických nápojov som prispel k opernej realizácii diela Čenkovej deti. Vysielalo sa to raz v internátnom rozhlasovom štúdiu ale hlboko v noci a len krátky 45 minútový úryvok. Ale niečo som zrealizoval aj z tých chlapcov od Bobrej rieky.