po pismenku

Bratislava: 10°C, severozápadný vietor, zamračené, rosný bod nezistený

Liberec: 10°C, oblačno, dažďové prehánky, rosný bod nezistený

 Počasie sa umúdrilo. Aspoň v mojom prípade. Na fotkách z letných dovoleniek pri južných moriach mám nepríjemný výraz. Zachmúrený muž pod slnečníkom, mierne oblečený a nesmierne zúfalý. Tečie z neho pot a čaká na zlepšenie. Ochladenie. Mám len niekoľko pekných fotiek. Letná piesočnatá pláž a tmavé mraky. Muž na ležadle, oblečený vo vetrovke a šťastný. Pred rokmi sme dovolenkovali pri Baltickom mori. Ubytovanie sme si našli cez internet. Prišli sme dve rodiny. Štyria dospelí a tri deti. Hneď sme išli k moru. Podľa internetu: krátka prechádzka borovicovým lesíkom priamo na piesok. Trvalo to asi 20 minút. Borovice a piesočné duny. Kopčeky. Potom sme zacítili more, počuli sme ho a uvideli. Deti sa rozbehli. V ušiach nám znela romantická hudba z rodinného filmu. Všetko bolo spomalené. Deti zo seba zhadzovali oblečenie. Ostali v spodnom prádle. Usmievali sme sa a deti jačali ako v tom filme. Vleteli do mora. Krátka „s“ pauza. Krik. Rev a okamžitý výbeh z vody. Severnej a ľadovej. Počas celej dovolenky sme sa nekúpali. Tri krát som vošiel po brucho – ďalej sa nedalo. Priateľ raz plával. Päťtempovka. Viac sa nedalo. Občas pršalo. Stále fúkalo. Mraky boli geniálne. Najlepšia letná dovolenka. Každé ráno sme sa prechádzali po pláži a hľadali burzstyny – jantár. Milióny maličkých úlomkov. Len dcéra nachádzali „balvany“. Dodnes nevie, že sme ich k moru priviezli z Varšavy. Daroval nám ich wujek Pawel. Vedel, že deti potrebujú šťastie. Po pláži som išiel prvý. Nenápadne som rozmiestňoval jantárové kamienky. Druhá išla dcéra. Nachádzala ich. Tretia išla žena. Obdivovala dcéru. Priateľove deti to nechápali. Boli to naozaj jantárové balvany. Dcéra bola šťastná a mne nebolo teplo. A výlet do Gdanska ma definitívne dostal. Nádherné mesto.

Bol som v kine. Na Ondríčka. GRANDHOTEL. Samotáři sú pre mňa (ako aj pre iných) kultovkou. Citujem z nich v češtine. Je to ako Winnetou dospelosti, alebo ďalšie Amores Perros, Twin Peaks či Pulp fiction.  Grandhotel je o počasí. Naozaj aj naoko. O rosnom bode. Naozaj aj naoko. V nás a o nás. Ale nie sú to Samotáři. Na tie vety teraz musíte čakať. Niekedy pridlho a niekedy si až dodatočne uvedomíte, že "to“ bola práve "tá" veta. Pekné obrázky, ktoré plynú a pekné vety, ktoré občas prídu. A medzi tým to čakanie. Niekedy pridlhé. Tempo sa zmení v závere. Nič neprekvapí. Len sa to stane. Koľko krásnych záberov na Ješted sa ešte dá urobiť? To je všetko. Ten film sa mi začal páčiť tak pol hodinu (a na pol hodinu) po tom ako som z kina odišiel. Čakanie bolo už odizolované. Ostalo zopár obrázkov a viet. Už si však nespomeniem ani na jednu z nich. Obrázky boli pekné a kino odplávalo s mrakmi. Sklamalo ma to. Len tak. Neviem prečo. Asi preto, že to bolo len tak. Pár viet a pekná hudba. O rosnom bode. A čakanie. A nič viac.

Jedna vec sa mi ale páčila. Bol to krásny dokument o Liberci. A (u mňa je to vždy tak) o spomienkach. 9 mesiacov som žil pri Liberci. Keď som dostal povolávací rozkaz na vojenčinu hľadal som to miesto na mape pol hodinu. Grabštejn. Našiel som ho v najsevernejšom cípe. Trojhranica. Nemecko – Poľsko – Československo. Takých 30 kilometrov od Liberca. Najlepšie som poznal hlavnú stanicu. Presnejšie podchod medzi nástupišťom jeden a tri. Na jednotku prichádzal nočný vlak z Košíc a z trojky odchádzal prvý ranný vláčik do Grabštejna. Čakal na meškajúci košický vlak. Šprint v (obrazne) plnej poľnej. A potom lesy, nemecké domčeky, hrad a zámok na ktorom som býval. Jeden z kolegov bol z Liberca. Armádna doba bola ( krátko po nežnej) uvoľnená. Kto z absolventov nemal službu mohol spať mimo kasární. Kolega odišiel na pár dní preč. V jeho libereckom byte ma čakal Carlos von Domino. Baset. Zjedol mi všetko čo som si kúpil. Okrem uhorky. Na prechádzku ma zaviedol k jazierku s lavičkami. Ležal na takom kopčeku a pozoroval Liberec. Ja s ním. Pekné mesto. Ako Gdansk. Len krátko po nežnej trochu menej autentické a trochu viac socialistické.  Trochu špinavé a trochu čudné. V Poľsku som tú „libereckú“ atmosféru zacítil len pri prejazde Elblangom. Zablúdili sme na takom predmestí, na ktorom vás z ničoho nič prepadne strach. Sivé staré baráky v sivých uliciach a všetko okolo sivé. Počasie bolo ako vo filme. Sivé. Mraky a pršalo. V Elblangu a často aj v Liberci. Rosný bod.

Na Ješted som nikdy nešiel. Netuším prečo. Asi tam Carlos von Domino nemal svoj kopček na kopčeku, alebo je to na baseta privysoko. Liberec je fajn mesto. Vôbec si ho neviem vybaviť. Ani stanicu, ani uličky. Len hmlisto si spomínam na staré vilky. A garsónku, v ktorej býval doktor Pospíšil s Carlosom von Domino. Doktor nám urobil prvé long drinky v živote. Normálne sme to pili aj pred tým, ale olivu do toho dal až doktor a nazval to long drink. Tak taký Liberec si pamätám a nemal som problém z toho mesta odísť.  Keď to tak vezmem, tak ani z toho filmu. A počasie je fajn aj keď rosný bod nepoznám.