po pismenku

Ukradli mi knižku. Nie je doma. Na svojom mieste. Je to jasné: je ukradnutá. Upratoval som knižnicu a teraz mi to došlo. Nenašiel som tam Ferlinghettiho   Lunapark v hlave. Prvé české vydanie z roku 1962. Vyšlo len 2 500 kusov. Na socializmus je to smiešne číslo. Viem, že teraz je aj sto kusov na poéziu tak akurát. Ale vtedy nebolo. A na Ferlinghettiho už vôbec. A na Ferlinghettiho v 62-hom už absolútne. Museli byť okamžite rozchytané. Ja som sa k nej dostal až v polovici 80-tych. Ukradol som ju z prešovskej knižnice. No ukradol – neukradol. Ukradol, ale musel som zaplatiť. A nahradiť. Ukradol som to legálne. Pred rokmi. A potom som prestal chodiť do knižníc. Aby som už nekradol. Niekto u mňa bol a teraz má doma Lunapark v hlave. Neviem kto. Ja mám v hlave tiež lunapark. Porazí ma.

Knižnice som vždy neznášal. Chodil som do nich ako dieťa. V Košiciach na Hlavnej (vtedy Leninovej) na poschodí. Už tam nie je. Detské knižky boli na konci, v poslednej miestnosti. Verneovky a tak. Vtedy sa ešte knižky kupovali a niektoré tak boli len v knižniciach. Vždy, keď som našiel niečo čo sa mi páčilo, nechcel som to vrátiť. To bolo strašné. Vzdať sa objavu. Zväčša som to len predlžoval. Zaplatil tie poplatky za omeškané vrátenie a znenávidel knižnice. Ostalo mi to aj na strednej, aj na vysokej. Knihy som si radšej kupoval a hrabal sa v antikvariátoch. V univerzitnej knižnici som si požičiaval veci do školy a v zadnej miestnosti som si listoval v Ottových slovníkoch. Tých prvo-republikových. Boli v spodnej poličke a bolo to zábavné čítanie. Ako som sa dostal do prešovskej knižnice na Hlavnej (ktovie, vtedy asi tiež Leninovej, všetky boli Leninove) ulici si nespomeniem. Len viem, že som si tam požičal toho Ferlinghettiho.

Skvelá knižôčka v mäkkej väzbe. S pekným obalom a lepším obsahom. Dobré čítanie. Do mesiaca som nevrátil. Upomienka. O dva mesiace druhá a o tri... vážny problém. Tak som ju ukradol. Prišiel som a povedal som: je ukradnutá. Nemám ju. Myslel som tým však: vy ju už nemáte. Už si ju nikto nepožičia. Je len moja. Také jednoduché to však nebolo. Knihu som mohol ukradnúť, ale musel som ju vrátiť. Dalo sa to urobiť len takto: Zaplatím tri upomienky. Cenu knihy a na moje náklady zabezpečím kópiu. To bolo nerealizovateľné. Peniaze problém neboli. To boli vlastne smiešne položky vzhľadom na to, že knižka vyšla v 62-hom a upomienky boli k čitateľom milosrdné. Horšie to bolo s kópiou. Ako sa dá robiť kópia z knihy, keď je kniha ukradnutá? A ako sa dá robiť kópia, keď nie je kopírka?  Knihu sme zohnali z bratislavskej Univerzitnej. Musel som počkať kým na mňa príde poradie. Bratislavskí mudrlanti tiež čítali. Našťastie, knihy vracali.  Po troch mesiacoch bola v Prešove a tu sa kopírovalo. Prečo ju už neokopírovali v Bratislave neviem. Ale je možné, že v polovici osemdesiatych nemali kopírku. V Prešove ju nemali. Na celom východe som sa dostal k jedinej. Aj to nie ja. Spolužiačkina mama pracovala na okresnom výbore strany. Komunisti mali kopírku. Okresnú. A na nej kopírovali Ferlinghettiho. Stálo ma to dezert a kávu. A ešte poštovné medzi knižnicami. Ale Ferlinghetti bol môj. Už nikdy som nešiel do žiadnej knižnice. Výnimku som urobil len na vojenčine. Mal som kľúče od posádkovej knižnice v jednom severočeskom mestečku. Bol som mladý a zodpovedný učiteľ. Mal som právo vyraďovať. Vyradil som asi desať kníh. Viac normálnych už nebolo. Moji predchodcovia asi tiež radi čítali a vyraďovali. Deväť dobrých kníh a jednu zbierku pochodových piesní. Boli v nej texty ( ak sa nemýlim ) aj od Štrassera.

Namiesto knižníc som si začal požičiavať v knihovničkách priateľov. Monika mi požičala Sallingera. 9 poviedok. A v nich Banánové rybičky. Nie televízne ale sallingerovské. Monika najprv pýtala a potom žiadala. Po troch rokoch mi ich darovala pod stromček. Dnes žije v Amerike a ja tých 9 poviedok stále mám. Sú obchytané a hoci neskôr vyšli aj v reedícii, na tie od Moniky nedám dopustiť. Pravda je, že už nikdy viac mi nepožičala knižku z knihovničky. Chápem. Ja som tiež nerád požičiaval.

Niekto si odo mňa požičal Ferlinghettiho Lunapark v hlave. Nevrátil ho. Ukradol ho. A ja neviem kto. Mohol by som mu ho darovať pod stromček. A možno aj nie. Je to hrozné svinstvo. Ukradnúť knihu. Mimochodom našiel som ju na internete v jednom českom antikvariáte. 900 českých korún. Porazí ma. Píšu, že ich vyšlo strašne málo. Verím im.  Aj v Prešove majú len takú tú - oxeroxovanú. Kopírka sa niekedy volala xerox. A možno majú novšie vydanie.