po pismenku

A ešte: Nivoz tabl. Áno ja viem, že to nebolo tabl ale stabl. Akože voda stabilná ale vtedy mi to bolo jedno. Vtedy sa z rádia ozývali cudzie reči. Ako zo zahraničného rádia. U babičky bolo iba jedno zahraničné rádio. Hrali tam po maďarsky na želanie. Samé halgató. Áno ja viem,  možno sa to píše inak. Ale halgató to bolo.

Nagymama sedela v letnej kuchyni a nagyapa ležal na gauči. Po nagyapovi liezli všetky mačky, ktoré boli v to leto v širokom okolí a na ich dvore zvlášť. Ale celkom pokojne verím tomu, že na nagyapu vyliezali aj mačky od susedov a vôbec všetky čo chceli niekde po obede na niekoho vyliezť.

Nagyapa mal nad hlavou v takom malom okienku veľké rádio. Možno to znie blbo ale je to tak. Okno bolo na pomery okna malé a rádio na pomery rádia veľké. Jednoducho v celom okne bolo len to rádio. Hralo halgató niekomu na želanie. Čo sa pamätám nagyapovi a ani nagymame nehralo to rádio nikdy. Asi nemali žiadne sviatky počas mojich letných prázdnin. A mačky asi do rádia nepísali, že: „prosíme ctené rádio aby nejaké pekné maďarské halgató zahrali Pištabáčimu, na ktorom práve teraz spíme“. Tak nehrali a ak ma pamäť neklame nehrali ani nikomu z dediny. Ale možno to bolo preto, že som nikdy dobre nerozumel po maďarsky a ešte možno aj pre niečo iné ale to neviem.

Tak to rádio sa nikdy neprepínalo. Mňa to halgató až tak veľmi nezaujímalo. Ale muselo to byť nejaké naše rádio a nie rádio z Budapešti. To vlastne teraz keď uvažujem určite tak bolo, ale muselo to byť nejaké vysielanie aj pre maďarskú menšinu. Lebo vždy pred halgato na želanie išli správy o Dunaji. Tiež zahraničné.

„Úroveň vady padnimájetsia. Gabčíkovo stopjadesiat“. Asi aj viac ale to si až tak presne nepamätám. A potom: „Nivoz tabl“. Áno ja viem, že stabl, ale už s tým dajte pokoj. Tak toto som vedel po cudzích rečiach.

Keby ma vtedy na návšteve u babičky stretol nejaký cudzinec ja by som mu poradil. On by zbadal malého, na prvý pohľad šikovného chlapca a nejakou cudzou rečou by sa ma opýtal na cestu do Šafárikova. A ja by som mu povedal: „Úroveň vady – bez peremen, nivóz tabl“. On by sa na mňa pozrel a povedal by cudzou rečou: „Kakoj tabl, nem stabl?“ a ja by som mu povedal: „Tabl, v rádiu hovorili, že tabl“. Ale pravda je, že u starých rodičov sa ma nijaký cudzinec nikdy nepýtal na cestu do Šafárikova. Mohlo to byť preto, že cez tú dedinu išla iba jedna cesta a to práve do Šafárikova alebo jednoducho preto, že tam nikdy žiadny cudzinec nebol.

Tak toto bola na dlhé časy moja kompletná výbava cudzích rečí. A potom, časom som sa ešte naučil po taliansky. Vo vlaku ako každý: „Eperikolóso no spordžesi“. Ale k starým rodičom neprišli ani turisti z Taliánska. To je inak škoda, lebo keby tam raz zastavila talianska fiatka a z okna by sa vyklonila hlava Lolobridžidy tak ja by som jej povedal ako sa ide do Šafárikova a že sa tam nemá vykláňať hlava: „Eperikolózo no spordžesi, nivóz tabl“. Ale nič.

Tak toto je moja veta detstva. Teda je ich viac ale nikdy som ich poriadne nevyužil. Len keď idem občas okolo nejakej rieky tak si poviem: „Úroveň vady – bez peremen. Nivóz tabl“. Žiadny stabl. Na veky vekov – tabl.