po pismenku

Dcéra sa lyžovala s Miškom. Na tatranskom svahu. Ak si dobre spomínam tak to bolo po prvý krát čo sa nelyžovala s nami. Teda presnejšie s mamou. Ja teda lyžovať lyžujem ale viac menej nelyžujem. Lyžuje žena a lyžuje dcéra. Ale toto nie je o lyžovaní. Lebo my sme nelyžovali. Len som chcel povedať, že dcéra sa lyžovala s Miškom a my s Miškovými rodičmi sme boli pod kopcom.

Samozrejme, že sme boli aj na káve a deťom sme nechali mobil a pár korún na čaj ale vtedy sme už na káve neboli. Keby sme na káve boli tak sa to nestane. Ale káva za to aj tak nemôže a keď sa nad tým zamyslím asi za to nemôže ani hruškovica jelínek. Tá síce môže za mnohé veci ale za toto asi nemôže. Za toto môže slnko a to že sme sa mali kúpať v slnečných lúčoch. Tak to povedali v televízii pri počasí. Všade bude zamračené a škaredo ale na horách, na horách sa budete kúpať v slnečných lúčoch. Tak sme sa ráno aj zobudili. Vonku bolo slnečné kúpalisko.

Vybrali sme sa na lyžovačku. Odvliekli sme deti a ich lyže na svah a nechali sme ich lyžovať sa v slnečných lúčoch. My sme išli na tú kávu. Že sa okúpeme neskôr. Keď sme sa z kaviarne vracali trochu sme sa v lúčoch osprchovali ale pod kopcom nás čakal šok. Slnečný kúpeľ tam nebol. Tienil kopec a bolo zle. Igor nám to aj povedal: toto je ten slnečný kúpeľ? Načo sme išli do kaviarne? Ako sa teraz okúpeme? Ale vedľa svahu slniečko stále svietilo. Bol tam vlek a o takých 30 metrov ďalej na tom mieste kde víchrica vyváľala stromy bolo slnečné kúpalisko. Tam lyžiarsky kopec netienil. Tam! Tam sme sa vybrali. Štyria dospelí ľudia. Ja so ženou a Igor so ženou. Z odstupu tých 30-tich metrov to bolo jasné. Bola tam široká poľná cestička zaliata slnečnými lúčmi. Museli sme ísť. A išli sme.

Ja vpredu a za mnou Gaba ( Igorova žena ) a potom moja žena a ten čo najviac frfľal na slnečný kúpeľ. Skackal som po snehu a zdalo sa mi že zem je mäkká. Zaliata slnkom. Zrazu som počul krik. Otočil som sa a Gaba bola zaborená v zemi. Zdalo sa, že v snehu ale hneď ako som sa otočil som vedel, že to sneh nie je. Zaboril som sa aj ja. Moja pravá noha zmizla. Cítil som ako mi do topánky lezie blato. Urobil som odrazový pokus a noha sa v tej zemi definitívne udomácnila. Boli sme v močiari a kúpali sme sa v slnečných lúčoch.

V záchranu sme nedúfali. Museli by sme zavolať vlekárov a tí by vypli vlek a všetci vrátane dcéry a Miška by sa na nás pozerali. Bola by to hanba. Dospelý a dôstojný človek zaborený v močiari to nepripustí. Sedel som na zadku a rozhýbaval nohu. Trvalo to dlho. Zachovával som si dôstojnosť a veril som, že nie je nič prirodzenejšie ako sedieť v  močiari bez jednej nohy a robiť pomalé rytmické pohyby.  Tak sa človek kúpe v slnečných lúčoch. Je to normálne. Robí to každý druhý človek. Aspoň my sme to tak robili. Ja a Gaba. My sme boli tí prví dvaja. Moja žena a Igor boli tí druhí dvaja.

Zachránil som si nohu aj topánku. Aj Gaba. Potom sme sa tak dôstojne a prirodzene presunuli pod vlek. Mal som jednu nohu čiernu a smrdela po bahne. Chvíľu som sa tváril, že to tak má byť a až keď mi noha okúpaná v slnečnom kúpeli začala odmŕzať išiel som sa prezuť. Dôstojne. Akože nič. Akurát som stratil rukavicu a keďže mi odmŕzala aj ruka vrátil som sa pod svah. Rukavicu som našiel a aj Gabu s Igorom. Stáli pred bufetom a čakali na hruškovicu Jelínek. Zlyhala. Viem to, o 15 minút sme Gabu stretli. Ja už som mal nohu v suchu. Tá jej utekala za teplými ponožkami.

Inak sa nestalo nič zvláštne. Dcéra sa lyžovala s Miškom a bola spokojná. Rodičia jej hanbu nerobili. Nebolo ich treba zachraňovať a správali sa dôstojne. Ale poviem vám, je to ťažká práca byť dôstojným rodičom.