po pismenku

 

No áno. No bez hanby. Zdalo sa mi, že budem mať nočné mory. Tak som tú bedničku vypol. Vošiel som do izby a celú som ju skontroloval. Potom som si ľahol a potom som vstal. Musel som skontrolovať vchodové dvere.

Ja už na takéto filmy nie som. Ono vlastne ani nie je dôležité čo to bolo za film. Ale v sobotu. Sa mi zdá. Lebo ráno v nedeľu som bol celý dolámaný. Tak taký film. A ešte som sa aj tešil keď som zistil že tam hrá taký jeden černošský herec. Taký akého mám rád. Tak som sedel a začalo sa to tak normálne. A potom som dokonca volal žene: „ešte nespíš? Tak si zapni telku. Je tam Monk“. Moja žena má Monka rada: „Monk? Teraz v noci?“. „Nie Monk, ale ten herec čo hrá Monka tam teraz hrá“ povedal som ale moja žena mala zdravý rozum: „ja už som v posteli a teraz z nej nevyleziem. Tak pus a dobrú noc“.

Usadil som sa pred obrazovkou. Žiadne veľké pohodlie. V tom prenajatom byte máme televízor na chodbe. Tak som sedel na zemi a potom už Monk nebol. Vlastne ani neviem, čo tam hral. Kým hral tak som telefonoval so ženou. A keď som dotelefonoval tak už tam nehral. Vlastne moja žena keby vyšla z postele a kým by zapla televízor už by ho nevidela. Potom by pozerala film, v ktorom bol Monk, ale ktorého nevidela a potom by mi vynadala: „to čo za horor som musela pozerať?“. Ale nevynadala mi, lebo z postele nevyliezla.

Najprv som sa teda nebál. Nakoniec mám už viac ako 40 rokov a už sa pred obrazovkou až tak veľmi nebojím. Teda myslel som si to. A potom sa v jednej hotelovej izbe začali diať čudné veci. A ja som prišiel na to, že v tom prenajatom byte som akurát tiež sám. Pán domáci nebol doma. Fakt hrôza. Jeden 40 ročný muž by neveril, že nejaký film vystraší jedného ( toho istého ) 40 ročného muža. Ale o chvíľu mu uveril. Myslím, ten 40 ročný muž uveril tomu ( istému ) 40 ročnému mužovi. Dostal som strach.

Normálne som to vydržal ešte 5 minút. „Neblbni, to je film a ty máš 40 rokov“ povedal mi hlas v hlave a tomu hercovi niečo veľmi podobné povedal jeho hlas v hlave. „Hmm“ povedal som tomu hlasu a čo povedal herec tomu hlasu neviem, lebo akurát sa na stene pohol sám od seba obraz. Teda vo filme. My v chodbe nemáme obraz. Teda obrazovku máme ale nie obraz. „Si somár, normálne vidím, že sa bojíš“ povedal mi ten hlas v hlave a na ruku mu spadla okenica. Teda tomu hercovi a nie tomu môjmu hlasu. A potom ho obarila voda a potom nevedel z tej izby utiecť a potom sa zaplo vypnuté rádio a ten obraz akoby ožil a ja som mal dosť.

To všetko sa stalo tomu hercovi a v hlave mi hučali dva hlasy: „film, pako, normálny film“ a druhý do toho „ja toto nebudem pozerať, ja sa normálne bojím“. Chvíľu ten herec bojoval s tými dverami a chvíľu som ja bojoval z dvoma hlasmi. A potom som bojoval s prepínačom a potom som to vypol. Ozval sa hlas. Nemyslím, akože sa sám od seba zapol vypnutý televízor ale ten hlas v hlave: „sraľo!“.

Prekontroloval som okenicu a skontroloval som dvere. Zamkol som sa v izbe ale pre istotu som dvakrát otvoril a zatvoril, či sa dvere nezasekávajú. Skontroloval som obrazy na stene. Zistil som že v izbe nemám žiadne rádio a do kúpeľne som už radšej nešiel. Ľahol som si do postele a mal som dokorán otvorené oči.

„Poseroutka“ povedal mi hlas v hlave. „Idiot“ povedal som hlasu v hlave. „Kvôli tebe sa budem teraz celú noc báť“ dodal som a otvoril som si knižku. Kriminálku. Nebál som sa ani trochu. Muž v 40-tke sa už kriminálnych príbehov nebojí. Teda tých v knižke. Len na tie filmy ja už nemám nervy.