po pismenku

 

Najbližších pár dní ma nehľadajte. A ak ma predsa len budete hľadať tak ma hľadajte v Tatrách. Ideme so ženou na výlet. Dnes sme dcéru posadili smer tábor a tak nás po 11 tich rokoch čaká prvá bezdetná dovolenka. No dovolenka. Budem sa cítiť starý a určite budem plesnivý. Možno aj krivý alebo ryšavý.

Keď ma žena prvýkrát odvliekla do Tatier už som bol starý. Mal som takých osemnásť a na každej túre som chrchľal, pľul, grgal, nadával a robil aj horšie veci. Nnapíšem aké, aby ste nestratili posledné ilúzie. Ale áno, aj také veci. Každý kopec ma udolal. Zničil a rozmliaždil. Zožuval a vypľul na posteľ.

Niektoré veci sa za posledných dvadsať rokov zmenili. Do Tatier sa teším a hoci stále chrchlím, pľujem, grgám a robím aj horšie veci už ma tie kopce len tak nezožujú. Teda zožujú ma a vypľujú na posteľ ale už sa na to teším. V tom je ten rozdiel. Že sa rozmliažďujem rád. Tak sa teda idem rozmliaždiť.

Teším sa na Plesnivec. Na tej chate sme nikdy neboli. Raz, pred takým pätnástimi rokmi sme cez Belianske preliezli. Vtedy miestny urbariát na jeden rok otvoril trasu a potom na budúci rok ju zase zatvorili. Vtedy som prvýkrát videl kamzíkov. Mám ich aj odfotených. Raz vám ukážem takú fotku a prstom pichnem do čiernej bodky: „Vidíte, to je kamzík,. Že kde? No tu, táto čierna bodka“. Aby bolo jasné: bol naozaj blízko. Ak by boli vtedy digitálne fotoaparáty tak by ste to videli, ale neuvidíte nič, lebo neboli. Mohli by ste teda vidieť aj bez digitálneho zoomu ale to by sme sa k nemu museli dostať bližšie ako na 40 metrov. A dostali by sme sa, keby 10 metrov za nami nefučal ešte jeden turista a keby ďalších 50 metrov za nim nefučala, negrgala, nepľula a nerobila také veci jeho žena. Lebo on ju na toho kamzíka upozornil: „Heleee, Mááňo, koukej jakej maceeek“. Máňa zdvihla pohľad od zeme a zakričala: „Kdeee?“ a bolo po mackovi. Kamzík dostal decibelový šok a ja decibelové nervy. Tak potom nefučte a buďte vďačný aj za tú bodku.

Tak v Belianskych sme boli ale na Plesnivci nie. A ešte si spomínam, že vtedy všade kvitlo na fialovo. Ja teda nie som expert na tatranskú flóru a faunu ale kamzíka ešte rozoznám a keď je kvet fialový tak je fialový. Mohol by som vám ukázať aj fotku. Pichnem do nej prstom a poviem: „No a tieto fialové kvety sú z Belianskych a sú fialové“ a keď sa opýtate, že : Kde?“ tak vám už naozaj poviem od pľúc: „Čo kde? Nevidíte? Celá fotka je od nich fialová“. Ale pľúca si radšej budem šetriť. Ideme na Plesnivec. Dáme si pečiatku do pečiatkovníka, lebo aj také máme. Podporuje to chuť dcéry pochodovať po horách a nepľuť, negrgať, nechrchľať a nerobiť také tie veci o ktorých sa na slušnom blogu nepíše.

Tak Plesnivec. V stredu. A potom ešte máme v pláne Kriváň alebo Rysy alebo nič. Lebo moja žena už na Kriváni bola trikrát a ja ani raz a na Rysy sme sa zatiaľ po pečiatku nedostali ani jeden. Inak máme všetky pečiatky čo sú v Tatrách nadohľad plus aj nejaké čo sú bez dohľadu. Niekedy totiž len tak sedíme na káve a dcéra sa opýta: „Pečiatku máte?“. Tak máme aj také čo pečiatky majú a máme aj také čo nemajú ale majú len takú na ktorej je IČO a DIČ. Tak na Plesnivec a možno na Kriváň alebo Rysy.

Aha. A celkom určite do všetkých kaviarní. A do cukierne Samantha v Zakopanom. Tak keby ste ma hľadali, tak ma nehľadajte. Nebudem tu. Budem plesnivý a možno aj krivý a ryšavý. A keby ste ma predsa len hľadali, tak ten čo chrchle, grgá, pľuje, fučí a robí všetky tie čudné veci tak to som ja. Ale zase neblbnite. V kaviarni som normálny. Ten čo fajčí a má pred sebou cappuccino a najväčší koláč z ponuky to som ja. Na výlete v Tatrách.