po pismenku

Dieťa som bol vraj pokojné. Potreboval som knižku a dal som pokoj. Mal som krátke obdobie vystrihovania modelov z ABC-éčka, ale to malo dva problémy. Jeden bol v tom, že za nič na svete mi nedržali kolieska do formuliek, kto lepil ten si pamätá maličké trojuholníčky z oboch strán koliesok a medzi tým čierny pásik. Podľa mňa som mal to najhoršie lepidlo na svete. Iné nemali. Fakt je, že spolužiakovi tie kolieska držali. Nenávidel som jeho lepidlo. A potom som mal zo strihania tých modelov šok. Doslova. Elektrický. Na stole bola lampa zapojená do zástrčky a drôt schovaný pod práve vystrihovanou stránkou. Na nožniciach to vypálilo dieru a mňa prehodilo na opačný koniec izby. Ja som radšej čítal. 

Vtedy sa ešte deti hrávali na dvore. Ulici. Ihrisku. Pod domom. Vybehli ste v teplákoch a trampkách a po čase ( z okna zakričala mama .... domov ) ste sa vrátili ( okamžite poď domov, lebo uvidíš ) domov ( okamžite, som povedala ). Moja dcéra sa tak takmer nehráva. Z okna teda nekričím. Kritické boli víkendové rána. Rodičia dospávali pracovný týždeň a ak nebola pracovná sobota ( spomeniete si, občas sme chodili do školy aj v sobotu ) dospávať mali aj deti. Ja som nedospával. Od istého času som už nelepil modely z ABC-ečka. Kamaráti ešte neboli vonku. Čítal som si v posteli. To mi ostalo dodnes. Zobudiť sa v posteli a čítať si ráno s neumytými zubami je siesta. 

Asi v každom období sú iné detské bestsellery. Moje boli verneovky, edícia Stopy a Traja pátrači. Tí boli skvelí. Teraz čítam (a aj „si“ čítam) Pottera a dcéra miluje aj Pipi a všetky tie škandinávske detské knižky ( musím sa pozrieť čo má na stolíku).  Zohnať ich nie je problém. Zohnať novú verneovku bol. Mali sme kníhkupectvo veľmi blízko. Chodieval som tam v rámci detského voľna často. Malý okuliarnatý chlapec, čo sa hrabe v detskom kútiku. Ja som zažil už len tú edíciu s jednofarebnými obalmi a čiernobielou kresbou na obálke. Stopy boli raz dobré, raz zlé. Zohnať Troch pátračov úplne nemožné. Podpultový tovar. To snáď ani nie je pravda. Podpultový tovar už neexistuje. Z čoho sa ľudia tešia? Od troch pátračov som mal len tú troj-knižku. Všetky ďalšie záhady som musel hľadať v knižnici. Mať šťastie. Vtedy sa knižky vracali do mesiaca. Nevychytiť ju a čakať ďalší mesiac bolo peklo. Neskôr som ďalších pátračov objavil v detskej knižničke mojej ženy. A minule som ich videl opäť v kníhkupectve. Boli tam. Príšerné. Knižkou môjho detstva však traja pátrači neboli. Miloval som iných troch.

Dobrodružstvá troch mudrlantov od Vlada Bednára. To bola tá kniha, ktorá mi zachraňovala ranné čakanie na vstávanie dospelých a potom bola na dlho mojou knihou kníh.  Dnes si spomeniem už len na zopár útržkov. Na požiarnikov (či hasičov, neviem ako sa volali vtedy), ktorí sa po ulici prehnali na šijacích strojoch značky Singer a na poslednú kapitolu v ktorej sa niekto chcel zmeniť na kráľa. Viem, že z neho bola šachová figúrka a neskôr srdcový ( či žaluďový ) kráľ. Skvelá kniha. Vyšla v roku 1975 a potom už nevyšla. Mala svoje miesto v knižnici a knižnica mala dvoch majiteľov. Mám sestru. Staršiu o štyri roky. O štyri roky skôr ako ja potrebovala viac peňazí ako legálne vreckové. Dospela o štyri roky skôr a vedela, že knihy sa dajú predať v antikvariáte. Urobila to tak elegantne, že si to nikto nevšimol. Až po čase. Okrem iných ( a ani len netuším akých ) predala knihu môjho detstva. Dobrodružstvá troch mudrlantov aj s hasičmi a kráľmi skončili v antikvariáte. Netuším čo si za tie peniaze kúpila. Podľa mňa jej vtedy mohli dať za mudrlantov len pár korún. Lístok do kina na voľajakú hlúposť. Netuším čo. So sestrou som sa dlho nerozprával. Mudrlanti boli v ťahu. Nikdy v živote som ich už neobjavil. Bol to zločin na mojom detstve a pokiaľ viem trest neprišiel. Rodičom som to nepovedal. So sestrou vychádzame celkom dobre. Vzhľadom na to, čo pred takými dvadsiatimi - tridsiatimi rokmi urobila, vynikajúco. Občas si telefonujeme a máme sa radi. Naozaj. Neuvodzovkovo.

Stále rád čítam, prišli iné knihy života. Ešte za socializmu som prestal chodiť do knižníc. Nevracal som knihy ktoré sa mi páčili a iní tiež nevracali tie, na ktoré som čakal ja. Mám veľkú knižnicu u svokrovcov a maličkú knižničku vo vlastnom byte. Mám čo chcem a čo nemám si môžem kúpiť. Nemám len Dobrodružstvá troch mudrlantov. Kvôli nim som v časoch intelektuálnych zápalov s baretkou na hlave prehrabával v antikvariátoch aj detský kútik. Obzeral som všetky knižnice priateľov a hrabal sa medzi Čin-činmi a Nevedkami. Nemám ich. Nemal ich nikto. Nikto o nich ani nevedel. Myslel som, že už nikdy nevyšli. Teraz ( ako dobre, že je blog a web – chcel som si zistiť kedy vyšlo to prvé – moje vydanie ) viem, že vyšli. V roku 2005 vydali dvojzväzkové súborné dielo od Bednára. Áno! V druhom zväzku! Mám asi všetky jeho ostatné knižky, ktoré tam sú, ale kvôli mudrlantom si to kúpim. Bednára by mohli mať. Dnes majú všetko. A keby nemali tak sa opýtam, či nemajú pod pultom.

Mimochodom, ak ste začiatkom osemdesiatych rokov kúpili v košickom antikvariáte Dobrodružstvá troch mudrlantov od Bednára, bola to nelegálna kúpa. Sestrin zločin. A môj trest.