po pismenku

Ako chlapec som miloval filmy pre pamätníkov. Nebol som žiaden pamätník. Pre mňa to boli novinky. Chodili v nedeľu. A vždy v auguste išli Vlčie diery. Alebo niečo iné. Partizánske. Niečo na čo sme sa potom s chlapcami hrali na dvore. Desať partizánov a jeden fašista. Vždy ten najmenší. Akože ten najmenší chlapec bol fašista. Na začiatku som bol fašista a potom už vždy partizán. Ale na partizána som sa dokázal hrať aj sám.

Do hôr im nosili potraviny. Chlieb a slaninu. Viac chleba ako slaniny. Partizáni žili na chlebe. Sedeli okolo partizánskej vatry a jeden z nich vytiahol nôž. Ľavou rukou držal ten chlieb opretý o hrudník a odrezal krajec. Moja mama vždy rezala krajíčky. Menšie ako malé. Len také do detských úst. Nepartizánske. Chlieb nikdy nesolila. Partizáni solili. Žili na chlebe a soli. A ja som im závidel.

Vtedy bolo leto. Nebol som na prázdninách u babičky a rodičia chodili do práce. Sestra bola v tábore a rodičia vybavili susedov. Nebol to úplný bejbysiting. Normálne som ráno vstal a rodičia boli v práci. Potom som sa hral. Vtedy sa všetky deti hrali na dvore. A potom som mal ísť k tej tete na obed a po obede si tam pospať. Bolo leto. Koniec augusta. V nedeľu išiel film pre pamätníkov. Vlčie diery alebo niečo také. Zazvonil som na zvonček: tetááá, ja dnes neprídem, mama mi nechala obed domááá. Tak dovííí. A to čo sa ozvalo z otvoreného okna na šiestom som už nepočul. Teda počul som ale tváril som sa, že nepočujem. Aj to bolo vo Vlčích dierach. Jeden partizán čo nosil zásoby a granáty do lesa sa hral na to, že je hluchonemý. Že nepočuje. Raz ho fašisti odhalili tak, že vystrelili do vzduchu. On sa zarazil a bolo po inkognite. Ja som sa nenaľakal. Jednak teta nevystrelila a jednak som čakal, že vystrelí. Dobehol som do našej brány a vošiel som do bytu. Do kuchyne.

Mali sme len taký včerajší chlieb. Sadol som si na stoličku a hľadal som ten najväčší nôž aký sme mali v kuchyni. Pripravil som si soľ. A rezal som. Ľavou rukou som držal ten chlieb opretý o detský hrudník a tým obrovským nožom som si odrezal kus. Chleba. Nie taký kúsok ako rezala mama. Naozajstný partizánsky. A vysypal som na to pol kila soli. Bolo to strašné. Pochopil som, aký ťažký život majú partizáni. Jesť toto každý deň a ešte sa hrať na to, že som hluchonemý. Bolo to ako tá scéna z Vlčích dier, keď sa partizán s granátmi vrhne na tank. Potom ten fašistický tank horí. Neskôr, keď som sa už na partizánov nehral som si uvedomil, že ten tank je z papiera. Horel tak isto ako keď som podpálil svoje papierové modely z ABC-éčka.

Ten chlieb som prežúval dlho. Bol suchý a strašne slaný. Závidel som fašistom. Tí vždy jedli lepšie. Vždy hodovali. Nikdy v tých filmoch nejedli taký chlieb. Ale závidel som len tak. Nie naozaj. Bolo lepšie byť partizánom. A potreboval som ešte jednu partizánsku výhovorku. Pre mamu.

Ty si domááá? Prečo nie si u tety? A čo ste mali na obed? Bryndzové halušky: vypadlo zo mňa jediné jedlo, čo ma ešte z filmov pre pamätníkov napadlo. Počúvaj, čo si to vymýšľaš, teraz som sa s tetou rozprávala, vraj si tam dnes vôbec nebol. A bolo po partizánskom odboji. A ten nôž je tu načo? Máš ty zdravý rozum? Načo ti bol taký nôž. No vidím, že na teba nie je spoľahnutie. Od zajtra ti kľúč od bytu nenechám. U tety budeš od rána a ja si ťa vyzdvihnem po práci. A bodka. A na televízor zabudni. Ani v nedeľu. Ani film pre pamätníkov.