po pismenku

 

To bude nejaká špecialita našej rodiny. Nehovorím, že sa nepadá aj v iných. Ale v tej našej sa padá na hlavu. Padnutých na hlavu u nás napočítate celú kopu. Ja viem, že rovnako padnutých máte aj vo vlastných rodinách ale ja nemyslím obrazne. Ja myslím celkom reálne. Normálne na hlavu. Buch a au.

Už s Kubom to bolo podozrivé. Kubo na hlavu nemal padnúť. Obrazne ani reálne. Kubo na to nemal predpoklady. Ja keď som vtedy otvoril dvere na terasu a chytil Kuba za bruchu nemohol som to vedieť. Vyhodil som ho cez tie pootvorené dvere a s úžasom v očiach som videl ako sa v letku pomaly pootočil a zaparkoval na hlave. Buch a au.

„Ty si ho hodil na hlavu!“ videla ma pri tom žena. „Ale on nemá čo padať na hlavu“ bránil som sa: „to je proti prírode“. „Ja ti dám takú prírodu“ nedala sa jemnejšia polovička našej rodiny: „hodil si ho normálne na hlavu, som ťa videla“. Nedalo sa brániť hoci som si na pomoc volal spomienky z hodín zoológie. Mačka predsa vždy dopadne na nohy. Tak sme sa to učili. Možno to nebolo na zoológii ale niekde sa to do tej mojej hlavy dostalo.

Kubo na zoológiu nechodil. Nevedel, že ako kocúr má dopadnúť na nohy. Urobil buch a mň-au. Malo to trvalé následky. Lepšieho kocúra sme od vtedy nemali. Ale od vtedy si dávam pozor na členov rodiny, keď ich vyhadzujem na terasu. A dávam si aj pozor na to, či si na mňa nedáva vtedy pozor žena. Dáva si na mňa pozor a tak som v poslednom páde na hlavu celkom nevinne.

Na hlavu padol Ferdinand. Buch a nič. Ani pípnutie. Vraj. Pritom taký Ferdinand by pípnuť mal. Padol z podstatne vyššej výšky ako Kubo.

Ja som tu už písal o našich nedávnych podnájomníkoch. Ubytovala sa u nás rodinka drozdov a my všetkých drozdov bez výnimky voláme v našej rodine Ferdinand. Mamka Ferdinand mala s ockom Ferdinandom päť malých Ferdinandov. Štyria Ferdinandi to zvládli bez problémov ale s tým piatym Ferdinandom to bolo od začiatku podozrivé. Dalo by sa povedať, že sa vyliahol neskôr. Myslím, že sa tomu hanlivo hovorí poškrabok alebo tak voľajako. V každom prípade bol piaty Ferdinand na hlavu. Od začiatku.

„Spadol na hlavu“ zatelefonovala mi vtedy žena a ja som si aj vydýchol, lebo keby som bol doma, tak sa to zvalí na mňa. „Ja som ale nebol doma“ pre istotu som povedal, žene do telefónu. „Ja viem“ odpovedala: „ja som ho normálne videla, vypadol z hniezda na hlavu“. „A?“ opýtal som sa aby reč nestála a aby som bol zrozumiteľný a hlavne aby sa nezabudlo, že za tento pád naozaj nemôžem. „Čo, a?“ odpovedala žena: „no dala som ho späť do hniezda, ale teraz neviem, poriadne spadol. Ani nepískol. Dilino.“