po pismenku

V predchádzajúcich častiach sme si povedali, prečo sme nemali byt a ako sme ho hľadali.

Stále bola jar 2005. Našli sme náš byt. Ten, ktorý sme tak dlho hľadali. S výhľadom na svet. A sídlisko oproti. Košice pod nohami. Cena prijateľná. Našli sme ho. Ostávalo vybaviť papiere. Musím povedať, že v tej banke to až taký problém nebol. Potrebovali síce kvantá papierov, ale všetko sa to vybavilo. Tu podpíšte. Tam zaneste. To a toľko zaplaťte. Tamto ešte vybavte. K tomuto musí byť znalec. V tomto zozname si ho nájdete a tam donesiete odhad. Ale pomaličky to išlo. Odhad sedel s predajnou cenou. Majiteľkine papiere sedeli. Naše tiež. Vychádzalo to. Predávajúca bola trpezlivá. Vozili sme ju, kam bolo treba, kedy bolo treba. Byt sme kupovali bez realitky. Neviem celkom, čo všetko z toho všetkého vybaví realitka. A čo za to chce. O koľko sa byt predraží. A o čo väčšiu máte pri realitke istotu. My sme si hovorili, že ak sú to peniaze banky tak na úplnú “kulehu” by prišli. V banke to teda bolo v pohode. Ale naozajstné úrady nás ešte len čakali.

Neviem, ako je to dnes a ako je to v iných mestách, ale neverím, že sa veľa vecí zmenilo. Katastrálny úrad je totiž vtipná záležitosť. Vtipná, ak máte radi čierny humor. Presnejšie, ak si myslíte, že Voľný pád je vtipný film. Určite si musíte privstať. Aspoň v Košiciach. Čaká vás totiž čakanie. S ďalšími čakajúcimi. Najprv pred dverami vonku. Nikdy tam nebudete prvý. Sú ľudia, ktorí si privstanú viac ako vy. Ak ste ale ranné vtáča tak v prvej desiatke budete. To je prvá etapa. Potom vám otvoria dvere do budovy a dostanete sa pred ďalšie dvere. To je druhá etapa. Stále sa len čaká. Držíte si svoje miesto a čítate rannú tlač, ak ste mali toľko rozumu a kúpili ste si. Alebo si ich kúpil ten pán, čo stojí pred vami. Cez plece nahltáte aspoň titulky. A potom to príde. Príde pani a vyloží papier. A začne sa hromadný zápis. Stojíte v dlhom rade, aby ste potom nemuseli stáť v dlhom rade. Zapíšete sa na konkrétny čas. Výber je obmedzený. Niekedy stojíte ráno aby ste prišli poobede. Zistíte totiž, že tam stál niekto, koho ste nevideli a ak máte navyše smolu a pred vami stojí pár ľudí z realitiek čaká vás na výber z vášho desiateho miesta už len pár časov. Ale to je jedno. Pokiaľ ste sa dokázali zapísať. Ak ste prišli len včas a nie privčas tak sa mohlo stať, že ste museli prísť privčas na druhý deň. Ale nič to. Pokiaľ ma pamäť neklame absolvoval som to len dva krát.

Banka nechcela urýchlené vklady. Aj sme ušetrili aj ste si trošku počkali. Aj sme sa trošku znervózňovali. Ale len trochu. Peniaze dávala banka a tak to až také riziko nebolo. Aspoň sme si to hovorili. Čakali sme na papier. V termíne štandardného vkladu. Prišiel. List z katastra. Vklad pozastavený. Dostavte sa na úrad. Privstať sme si nemuseli. Predvolanie k šéfke na konkrétny čas. Tak sme sa začali strachovať. Lebo úrad je úrad. Problém bol nakoniec prozaický. Majiteľka síce mala v katastri zapísaný byt ale pozemok pod bytom nie. Blok ešte nebol vyriešený. Odkúpenie pozemkov sa len riešilo. Paralelne s nami. Banke to bolo jedno. Katastru nie. Tak sme podpisovali krížiky. Pomaličky sme sa už dostávali do toho štádia, keď úradník ďobne prstom do papiera a povie: tu to podpíšte. Tu pri krížikoch. Ku krížikom napíšte túto vetu. To je veta o tom. A tak podobne. Podpísali sme, dopísali sme, aj krížiky sme pridali. Pre každého exemplár. Krížiky na krížikový steh. A zase sme čakali. Samozrejme v hre sú ešte notárske zmluvy a také detaily. Ale nakoniec sme mali v ruke ten najdôležitejší zápis. Papiere. Výpis z katastra. Sme majitelia. Síce sa nám tam na 15 rokov bude motať banka ale sú to naše papiere. Našich 52 metrov štvorcových. Náš prvý byt.

Mali sme kľúče. V pôvodnom stave. Išli sme do rekonštrukcie. Vedeli sme, že to sami nezvládneme. Máme vysoké školy a bežnú remeselnú zručnosť. Viem vymaľovať stenu na bielo ale neviem postaviť múr. Viem zaklincovať klinec a viem vŕtať do steny ale neviem pracovať s pneumatickým kladivom. Viem nakresliť rovnú čiaru ale kachličky tam nenalepím. A pracujeme. Potrebujeme firmu. Išli sme na to s vedomím všetkých katastrofických scenárov. Všetko sme si naštudovali. Teoreticky sme všetko vedeli. Hľadali sme to najlepšie - to najpresvedčivejšie. Internet a všetky možné časopisy. Skúsenosti priateľov. Známosti a bože to všetko, všetučko čo máte vedieť. Všetko sme si zistili. Mali sme katalóg plný výstrižkov. Vedeli sme všetko. Dali sme si spracovať niekoľko ponúk. Navštívili sme niekoľko firiem. Zavolali sme na niekoľko inzerátov. Nakoniec sme ich našli. Presnejšie jeho.

Inžinier K. vstúpil do nášho života. Mali sme na neho dobré referencie. Bol sympatický. Videli sme dokonca byt na ktorom práve pracovali jeho ľudia. Bola to paráda. Dohodli sme sa na rozumnej cene. Pohybovala sa tak v strede. Ani málo ani priveľa. Rekonštrukcia na kľúč. Dokonca nám urobí zopár návrhov na rekonštrukciu. A zoznámil nás s kolegom. Pán L. Tak aj pán L. vstúpil do nášho života. Fungovalo to jednoducho. Inžinier K. zabezpečí na všetko špecialistov a pán L. bude náš akoby stavbyvedúci. Na 52 metrov štvorcových slušná zostava. Ostávala jediná otázka. Čakajú nás veľké problémy? Pán L. po prvýkrát povedal vetu, ktorá nás mala najbližšie mesiace sprevádzať ako nočná mora. Nevidím žiadne problémy. Problém nie je v ničom. No problém. Začali sme. Bolo leto 2005. August. Dohoda bola jasná. Do októbra to máme pod strechou. Mysleli sme tým október 2005.

Dodatok pre tých, ktorí sledujú aj aktuálny stav rekonštrukcie rekonštruovaného: dnes sa príde inžinier K. pozrieť na našu vytápajúcu toaletu. Okolo 12-tej. Vraj bez majstrov. Musí zistiť na čo má prísť majster. Hovoril som mu. Záchod preteká. Ale nie som inžinier. Zavolal by som vodára. Ale kto vie. Ja to zistím o 12-tej. Možno.