po pismenku

 

No na figu mi je. Odrežte mi nos. Vysávajte mi hrdlo. Amputujte mi hlavu. Len už nech je potom. Po Tom.

Ja to nemám rád. To sedím vo vlaku a tak medzi Popradom a Liptovským Mikulášom ma to dostane.  Prepadne ma to a ja prekutrem tašku a vytiahnem hygienické vreckovky. Nie sú to vlastne vreckovky. Nemám ich vo vrecku. Nosím ich v taške tak by to mali byť hygienické taškovky. A potom vypustím hrádzu. Už sa to nezastaví. V Bratislave mi už aj taškovky dochádzajú. Kupujem celé balenie a likvidujem ho takpovediac na počkanie. Hrádze sa pretrhli a mne tečie nos. A oko. Keď mi začne tiecť ľavé oko tak viem, že je zle. Dostanem herpes na oko. Budem zase ako Žižka. Ten zo starej československej dvadsaťkorunáčky. Môže za to gymnastika ciev. A ja navyše nie som odolný.

„No, ja myslím, že sa na tie čísla už vykašleme“ povedala mi minule lekárka. Posledné dva roky sa snažila dostať ma do dobrých čísel. Ale ja som sa nedal. Vždy raz za čas mi odpumpovala sestrička krv a poslali to na rozbor. A potom došiel dlhý papier a ja som hneď vedel, že sa nestalo nič. Že som bez imunity. Obyčajný človek. Žiadny poslanec. Len tak.  Bez ochrany. Bez imunity. Nepodarilo sa to a tak sme sa na čísla vykašlali. Kandidovať už nebudem. Ostanem si tak ako som. S usopleným nosom.

Ja som sa príčinu dozvedel už ako pionier. V rannom veku. „No, myslím, že máš prehnanú gymnastiku ciev“ povedala mi v tom rannom veku pani doktorka. Stále mi tieklo z nosa a stále som fufňal. A to ešte ani klimatizácia nebola vymyslená. A ak bola vymyslená tak u nás nebola dodaná. To boli ešte zlaté časy. To si moje cievy zazmätkovali len tak akože. Akože ráno bola zima a potom bolo teplo. Ja viem, mal som sa otužovať. Ako pionier. Ja som to aj skúsil. Ale nepomohlo.

Celý život fufním. Je vlastne jedno či cvičím alebo lenivím. Ja som klient výrobcov hygienických vreckoviek, ktoré nosím v taške. Na mne celý ten priemysel stojí a padá. Na mojej gymnastike ciev a nulovej imunite. Taký šéf priemyslu, keď je zle tak len pozrie z okna a nejakému zamestnancovi povie: „počúvaj, ten náš klient ide ráno vlakom, tak nastúpiš v Poprade a do Mikuláša sa pohraj s tou klimatizáciou“ a hneď si aj do kancelárie volá druhého chlapíka. Z distribúcie. „Počúvaj, v Bratislave na stanici nech je dosť tých našich vreckoviek, bude odbyt“ a hneď aj volá tretieho. Z reklamného. „Počúvajte, toto mi vysvetlite, že prečo sa tie naše výrobky volajú vreckovky keď ich náš klient nosí v taške?“ a tak. No živím ten ich priemysel. Nemám imunitu ale zato mám cievy, čo cvičia gymnastiku ako zmyslov zbavené.

Je mi na figu. Mám v taške 15 balení hygienických vreckoviek a všetky sú už otvorené. S plným nosom sa vám nechce hrabať v taške, že ktoré sú otvorené a ktoré ešte nie. A vláčim v tej taške aj samé lieky. Jeden na uvoľnenie hlienov. A jeden na potlačenie a ešte niečo na sviežosť a ešte pre istotu, že keď už mi oko prestane slziť a začne sa tam tlačiť ten herpes. Nemám to rád. Fufním, zle sa mi dýcha, škriabe ma hrdlo a je mi zle tak celkovo. Nie je so mnou normálna reč. Blúznim. A to je všetko.

Je to otrava. S tou gymnastikou ciev. Tiež by si už mohli dať pauzu. Akože nacvičili ste sa dosť a teraz pohov. Ale tie moje cievy sú ako pionierky. Stále by len cvičili aby boli zakalené. Za všetko môže komunizmus. Aj za môj ufufňaný nos. To kto mojim cievam povedal, že majú cvičiť každý deň?