po pismenku

 

„Musím ti to povedať“ povedala mi žena. „Ale neviem, neviem či mám“ dodala. No hlava sa mi zakrútila. Od zvedavosti. Nepovedal som nič a tak žena pokračovala: „Nabudúce ti to už nepoviem ale teraz ti to musím povedať“ povedala a stále nepovedala čo. Ja som tiež stále nič nepovedal, lebo som nevedel čo mám povedať a tak hovorila iba žena: „Je to strašne ťažké, ja ti to už nabudúce nepoviem, ale teraz musím a ty mi sľúb, že na to zabudneš“. Nepovedal som nič, ale pomaličky mi to dochádzalo.

Moja žena je dobrá žena. Moja žena je napríklad učiteľka a zarába strašne málo. Ja som tiež vyštudovaný učiteľ ale neučím a tak zarábam trochu viac. Trochu viac ako moja žena učiteľka a jej riaditeľ a ešte asi kotolník ak pravda nejakého kotolníka v tej škole majú. Tak asi tak. Snažíme sa prežiť z platu učiteľa, kotolníka a riaditeľa. Teda približne, lebo platy sú neverejné. Teda s výnimkou platu učiteľky, lebo ten je u nás doma verejný. Teda trochu.

Ja som totiž žene povedal, že ten učiteľský plat nebudeme míňať, že to je jej plat a skúsime vyžiť z platu riaditeľa a kotolníka, pričom sa to myslí samozrejme obrazne a nie, že my by sme zobrali plat riaditeľovi a kotolníkovi. A tak to bolo a ja som nevedel nič. Ale potom raz, keď sme zistili, že nepôjdeme na dovolenku, lebo plat kotolníka a riaditeľa na to nestačí, tak som zistil, že na dovolenku predsa len pôjdeme, lebo moja žena na to má.

„Ja na to mám“ tak mi aj povedala. Moja žena ten svoj učiteľský plat odkladala a nekúpila si ani šminky a ani nič na parádu. A keď si malú šminku kúpila tak z platu riaditeľa a kotolníka. Ale pointa je v tom, že moja žena svoje peniaze ušetrila pre riaditeľa a kotolníka a zaplatila im dovolenku, pričom už je vám dúfam jasné, že sa tým myslím konkrétne ja a nie spolupracovníci mojej ženy.

Faktom je, že moja žena na to mala a tak. Tak sme boli na dovolenku za učiteľský plat. Takže. Keď mi moja žena zavolala, že mi to musí povedať tak mi hneď prišlo na um, že sa blížia jarné prázdniny. „Vieš, lebo ja na to mám“ povedala a mne už bolo jasné, že o čo ide. Moja žena mi chce urobiť prekvapenie ale nevie ho urobiť bezo mňa lebo ona je nielen moja žena ale aj moja najlepšia kamarátka a tak sa potrebuje poradiť s najlepšou kamarátkou o tom ako urobí radosť mužovi, pričom vám je dúfam jasné, že to som ja. Akože aj muž aj tá kamarátka. Moja žena to má ťažké. Musí sa so mnou poradiť tak aby som to nevedel, že sa so mnou radí, lebo potom by som možno nemal až takú radosť.

„Sľúb mi, že na to okamžite zabudneš“ povedala a ja som to sľúbil. Svojej najlepšej kamarátke sľúbite všetko. Tak ja teraz vlastne všetko viem ale nesmiem to povedať. Minule som to skoro pokašľal. „Čo robíš?“ opýtal som sa večer ženy do telefónu. „No sedím na internete“ odpovedala a ja som sa opýtal: „Čo hľadáš?“. „No čo asi tak hľadám“ odpovedala žena: „Ja už mám z toho takú hlavu že až, a ty čo? Ty si zabudol, že si mal zabudnúť?“ a mňa až oblial studený pot. Však jasne, ja som vlastne zabudol. A potom sa so mnou žena zase začala radiť ako s najlepšou kamarátkou, pričom ja ako najlepší muž o tom nesmiem vedieť. Tak ja o tom teda nič neviem ale už si vyberám plavky.