po pismenku

Do lesa chodím rada aj keď rovno musím povedať, že je to utrpenie. V lese má byť ticho. Majú tam byť pachy. Má tam byť pohodička. Určite tam nemajú byť ľudia, čo po lese vykrikujú. Neviem prečo musím práve ja chodiť s takými urevanými. To je normálne na nervy. To celý svet musí vedieť že sme v lese? Teda že ja som v lese. Bašááááá! Ostááááň! Fúúúúj! Bááááášáááá! Príšerné. Otras. Nevedia sa v lese správať. Už som počula že cyklistov treba z lesa vyhnať ale myslím, že vyhnať by mali aj takých čo rušia zvieratá. Ja som zviera. Tak takých čo ma rušia by mali zavrieť.

Baša ideme von? A štrngocú obojkom. To tiež je pod úroveň, že mi štrngoce obojok. Ako taká ovca. Ale v poriadku. Povrtím chvostom a oblížem všetko čo je naokolo. A čakám. Netrpezlivo. Veľmi netrpezlivo. To, čo mi lezie úplne na nervy je tá najmenšia panička. Tej trvá hodinu kým sa vytrepe z pelecha aby láskavo išla do lesa. A tí dvaja dospelí začnú vyvreskovať už doma. Kdéééé sííí? Do kedy máme čakáááť? Padaj už. My už idéééme. Nečakááááme! Chvostom nevrtia. Chvosty nemajú. Ale vrčia a ceria zuby celkom ako ja pri kosti. Potom sa nasadá do auta. Ak sa ide na dlhšiu vychádzku. Ja na dlhšie chodím rada ale už v tom aute to majú pomiešané. Ja a tá malá sedíme vzadu. Malá má kresielko a cez seba si dáva taký auto obojok. Ja také nemám. Nerozumiem. Ak má tá malá tak mám mať aj ja. Ale nemám. Šetria na mne. Dávajú mi trápny uterák ale kreslo nemám. A ani vlastný auto obojok. Tá šnúrka čo ma na nej ťahajú sa za auto obojok považovať nedá.

Z toho auta niekde vystúpime a vlezieme do lesa. No, niekde. Skoro stále na tom istom mieste. Nedá sa povedať, že by mali nejaký mimoriadny talent na hľadanie noviniek. Netvrdím, že mi to prekáža. Aspoň viem, kde sú aké vône. Zoradíme sa a šou sa začína. Vybrali si psa s malými nohami a citlivým nosom ale zjavne by chceli mať obludu čo počúva na slovo. Bašáááá. K nohe. Že k nohe. A to som od nich na úbohých dvadsať metrov. Sú traja a hučia ako dvadsiati. Bašááá. Bááášáááá. To je niečo neuveriteľné takého vychádzky. Kde sú ochranári? Kde je niekto kto sa stará o zvieratá a jazvečíkov zvlášť. Kde je vtedy Sloboda zvierat? Že Sloboda zvierat. Nesloboda je to. Nemôžem nič. Absolútne nič. Mám tam chodiť ako trapko, čo nevie nič nájsť. Za nos ma ťahajú všetky vône a za uši ma ťahajú oni. V nose je taký pach čo normálneho psa to ťahá preč. Poď moja, poď. To ako ten pach. A v ušiach. Báááášááá. Ostáááň. Kašlem na to. Idem tam kde ma ťahá nos. Vybrali si psa čo má krátke nohy a nos nalepený na zemi tak nech čušia. Idem. Ja som nosatý pes a uši mám zakryté. Dlhé a chlpaté.

Bašáá! Fuuj. Som od nich na 50 metrov a vtedy sa začína peklo. Vreštia ako blázni. Tá malá dostáva hysák a letí za mnou do lesa. Ten veľký letí za malou a tá veľká stojí na mieste a celý ten chaos organizuje. Kričí sa na mňa ale vtedy sa vyrevuje aj na tú malú. Na tú ich dcéru a teda vlastne na moju sestru. Teda pokiaľ som v rodine. Ale taký mám pocit, že v rodine som len niekedy. Že vtedy v rodine nie som. Vtedy som ako adoptované neviemčo z útulku čo ho chovajú na mäso. Alebo fakt neviem. To sa v normálnej rodine nerobí. Som na vychádzke ale správajú sa ako cvoci. Tá malá začne za mnou behať krížom cez les. Ten veľký beží za malou. Malá reve na mňa a veľký reve na malú. A veľká vykrikuje na všetkých okolo. Nech mi nikto nehovorí, že toto je normálna rodina.

Tá malá by ma nikdy nedobehla. Občas to skúšam. Vždy to vlastne skúšam. Vždy jej ujdem a ona vreští. Keď vidím toho veľkého letím radšej za veľkou. Veľkému padá z bradatej tlamy pena a pení už všetko naokolo. Nikto ničomu nerozumie. Tá veľká je na mieste a ja to vždy skúsim. Akože idem rovno k nej. Však aj ona vyrevuje. Veľká na mňa kričí a malá kričí niekde z lesa na mamu: nekríííč na ňúúú. Ona za tóóó nemôôže. Jasné že nemôžem ale moja milá na to si mala vtedy myslieť, keď si kvôli 50 metrom stratila nervy. Veľký kričí na malú ale za krk ťahá mňa. Za čo? Pýtam sa. Za čo? Za nič! Za to, že mám nos blízko pri zemi? Za to? A potom ma montujú na šnúru a lomcujú mnou ako s poslednou vrahyňou. Chudáci. A to nehovorím o tom, že tá malá stále vyrevuje v lese, že nevládze. Trénovať by mala, keď chce bežať za mnou hore kopcom. Tak také výlety ja mám.

To je milý denníček akože ich predstava výletu do prírody. Akože ideme načerpať sily. Nadýchať sa. Pľúca precvičiť. A to je vždy. Vždy keď dám nos na zem. A ja za to fakt nemôžem. Ja mám nos na zemi vždy. Taká som od narodenia. Nos na zemi a nervy v čudu. S takými pánmi by mali urobiť krátky proces. Nehovorím. Nemusia ich hneď zatvoriť ale na výsluch by ich mohli zobrať. A potom nech ich trhajú na šnúrke. A nech na nich kričia cez amplión. Cez sedem ampliónov aby vedeli ako to je keď tak hučia na mňa. A pokutu im treba dať. A Slobodu zvierat na nich zavolať. Slobodu zvieratám a jazvečíkom zvlášť. A v lese bez debaty. Napíšem asi petíciu.