po pismenku

 

Poznáte to. Teda možno. Teda určite. Moja žena má nohavice. Jedny jediné nohavice. Má ich teda viac ale tieto jedny jej sedia najlepšie a má ich najradšej. Najlepšie v nich vyzerá. Tie nohavice sú proste ušité presne pre ňu. A to je potom tak, že bez tých nohavíc by bol jej život len trápením.

Boli sme vo Viedni na Van Gogha. Pekná výstava. Raz to napíšem. A potom sme boli na kávu. To sme mali mimochodom všetko dobre naplánované. Ja som bol GPS. Ak je teda GPS ten navigačný systém, čo vie ako a kam. Tak ja som bol navigačný systém ale súradnice zadávala žena. Z Albertiny, kde bola výstava smer  KunstHaus. Na kávu. Moja žena je zamilovaná do kávy a do Hudertwassera.  KunstHaus vo Viedni je Hundertwasser. A je tam aj kaviareň. Pekná kaviareň od Hundertwassera.

Dali sme si kávu. A ku káve štrúdľu s vanilkou. A k druhej káve viedenský koláčik. A GPS dostal hlad. Tak GPS si objednal penne. Verný čitateľ vie, že GPS kedysi nemal rád  špenát ale už ho má rád. GPS si objednal penne so špenátom. A verný čitateľ vie aj to, že manželka GPS má špenát rada odjakživa. Ale čitateľ možno nevie, že najradšej má to, čo má pred sebou GPS. No ona mi jednoducho tie špenátové penne začala kradnúť. To znamená, že sa nakláňala nad stôl a kradla špenátové cestoviny. Až do tej tragickej chvíle.

Jedna špenátová cestovina vedela, kto si ju objednal a odmietla byť ukradnutá. Radšej sa z vidličky odtrhla a smerovala smerom k zemi. GPS by povedal: „Teraz rovno, neodbočuje sa“. Ale cestovina mala v ceste prekážku. To GPS nemohol vedieť. A došlo k zrážke. Špenátová cestovina narazila do nohavíc mojej ženy, odrazila sa a padla na Hundertwasserovu kachličkovú dlážku. Ale dopad už nebol mäkký. Olej a špenát už odmietli padať. Ostali na ženiných nohaviciach. Jasne a viditeľne. Tragicky viditeľne. GPS by povedal: „Bóóóóže, to máš aký fľak!“ ale nepovedal.

Moja žena bola ticho a v očiach mala zúfalstvo. GPS vedel, že je zle: „no, ale, nič, však ten fľak až tak nevidno“. Žena bola ticho. Vedel som, že nemám radšej nič hovoriť a aj som sa to od ženy dozvedel: „Viete čo, radšej nič nehovorte, mňa asi porazí“. GPS mlčal ale dcéra nie: „Mamííí, fakt nebuď nervózna, kúpime ti druhé“. „Nič nekúpite, už nie sú, ja som si chcela kúpiť ešte jedny také isté a už neboli“ povedala žena a ja som bol ticho a aj to povedala: „Buďte teraz ticho“. Žena mala smutný pohľad ženy, ktorá prišla o jediné nohavice. Teda jediné v zmysle prvého odseku. A ja som bol ticho. Ticho som dojedol penne so špenátom, štrúdlu s vanilkovým krémom a viedenský koláčik. A potom som si všimol plagát.

My sme si vlastne nikdy neuvedomili, že v Hundertwasserovom KunstHause nie je len Hundertwasserova kaviareň ale aj Hundertwasser ako taký. Ako sám. Ako obrazy. A teraz ja – GPS som si všimol, že je aj mimoriadny Hundertwasser. Je tam veľká výstava na štyroch poschodiach. Kúpil som rodinný lístok a moja žena sa začala roztápať. Stále síce viac menej mlčala ale mlčala už inak.